.ľuďom mimo médií a politiky sa môže zdať, že stať sa hovorcom prezidenta je čosi ako méta snov. Ale pre zasvätených je jasné, že Rado Baťo celkom isto nesníval po nociach o tom, že raz vymení v Prezidentskom paláci Mareka Trubača a bude mať na päť, možno aj desať rokov o pokojné živobytie postarané.
Rado Baťo avizuje, že jeho kontrakt sa už končí a Kiskovi hodlá pomáhať ešte do jeho inaugurácie 15. júna. O svojej budúcnosti viac hovoriť nechce. Tí, čo ho osobne poznajú, tomu rozumejú. Baťo nie je človek, ktorý by mal svoju kariéru dopredu starostlivo naplánovanú, rozhoduje sa zvyčajne rýchlo a impulzívne vmomente, keď zacíti novú adrenalínovú výzvu – a tie v jeho živote prichádzali často.
Mal len devätnásť, keď ako študent žurnalistiky začal v roku 1996 pracovať v Hospodárskych novinách. Ekonomických novinárov, ktorí by rozumeli trhovej ekonomike, bolo vtedy pramálo – a tak bola ekonomická žurnalistika veľkou príležitosťou pre mladých ambicióznych mužov. Keď v roku 1997 vznikala nová tlačová agentúra SITA, bol Baťo pri tom. Odtiaľ prešiel do Pravdy, kde sa stal šéfom ekonomického oddelenia. A v roku 2001 dostal ponuku z ekonomického týždenníka Trend. Štúdium žurnalistiky zanechal a dnes na otázku, či si predsa len nedokončil vysokú školu, odpovedá s úsmevom: „Nie, v poslednom čase som mal dosť veľa roboty.“ Je ekonomický samouk, ktorý sa učil čítaním kníh a o svojich poznatkoch sa delil s čitateľmi na svojich vedecko-populárnych „knihožrútskych“ blogoch.
„Bol usilovný, talentovaný amal veľkú túžbu po vzdelávaní sa,“ hovorí o Baťovi Martin Vavřínek, bývalý šéfredaktor, ktorý Baťa doviedol do Trendu. Vavřínek pripomína aj to, že Baťo robí vždy všetko naplno, je tvrdohlavý a egocentrický. „Ale v médiách je dobre, keď je človek egocentrik,“ dodáva s úsmevom. Pripomína, že aj Baťo patril najprv do generácie naivných obdivovateľov Mikloša, ale rýchlo z toho vyrástol. V roku 2005 sa Baťo už ako dvadsaťsedemročný stal šéfredaktorom Trendu.
.názorový obrat
Sám Baťo pred časom vnašom časopise opísal svoj názorový vývoj. Čas, keď sa dostal na čelo Trendu, označil za vrchol svojho libertariánskeho obdobia. Svojimi programovo drzými anekorektnými blogmi, v ktorých si podával najmä smerákov, vzbudzoval nadšenie v pravicovom tábore. Dodnes sa spomína napríklad jeho blog Milí voliči Smeru, dajte sa vypchať. Týkal sa návrhu politikov Smeru na zrušenie stropu pre odvody do Sociálnej poisťovne. Baťo písal takýmto štýlom: „Ako šéfredaktor zarábam plat, o ktorom sa vám, vodcovým ovečkám, môže väčšinou len snívať (pre zvedavých – nebojte sa, nejde o žiadne státisíce mesačne). Manželka má lekáreň, a tiež sa jej nevodí zle. Práve sme sa presťahovali do nového, väčšieho bytu. Starý, jednoizbový, sme predali, teraz si môžeme pohodlne zariadiť nový. A kúpil som si plazmovú televíziu (Pioneer, keby ste chceli vedieť). Manželka má vlastné auto, ja mám služobné (Audi, keby ste chceli vedieť). Týmto všetkým chcem povedať, že vždy, keď sa váš vodca či jeho verní sluhovia rozhodnú bojovať proti takzvaným bohatým, osobne sa ma to dotýka.“
Aj mimo blogosféry sa stal v roku 2008 známym, a to vďaka textu, kde politické počínanie ministerky práce Viery Tomanovej vysvetľoval teóriou o jej mimozemskom pôvode. Preto je vraj zbytočné s ňou hovoriť o čomkoľvek, čo sa týka života na Zemi. Bolo to síce vtipné, ale ak vezmeme do úvahy, že ministerka je staršia žena, ktorá veci možno myslela dobre, len nemala danosti na ministerský post, možno to už nebolo len na hrane, ale aj za hranou. Ale Viera Tomanová túto trochu trápnu záležitosť zaklincovala, keď podala žalobou. Chcela za „spravodajstvo“ o svojom mimozemskom pôvode od Baťa vysúdiť ospravedlnenie a 30-tisíc korún (plus 50-tisíc od vydavateľa). Tým ešte viac nahrala na smeč všetkým, čo si z nej uťahovali pre totálnu nekompetentnosť, ako aj Radovi Baťovi. Ale aj on už o dva roky neskôr videl veci inak a poznamenal, že už necíti potrebu napísať niečo štipľavé na adresu Viery Tomanovej zakaždým, keď povie nejakú blbosť. Túto etapu svojho provokatívneho blogovania uzavrel a štipľavé slová či expresívnejší slovník dnes používa len na facebooku.
Zmenili sa však aj jeho ekonomicko-politické názory a k tejto zmene sa otvorene priznáva. Zvrat mal spôsobiť článok Bieda slovenskej ekonómie mladého ekonóma Martina Filka (dnes hlavný ekonóm Ministerstva financií SR). Text vyšiel v roku 2006 vTrende a kritizoval „mediálnu všadeprítomnosť“ zástancov rakúskej školy, ktorí podľa neho šírili naivné teórie. Baťo s ním vtedy nesúhlasil a Filkovi odpísal: „Radšej nech je novinár insitný pravičiar (rozumej človek, ktorý naivne verí v silu trhovej ekonomiky) ako latentný marxista. “ Obhajoval aj právo žurnalistiky odlišovať sa od akademickej debaty: „...novinová správa nie je akademická literatúra. Anekdotické ,dôkazy´, metafory a ilustračné príklady patria do nášho arzenálu. Vďaka nim možno zložitý problém zredukovať na pochopiteľnú a zapamätateľnú frázu. Môžem napísať desať fundovaných analýz, ale širší okruh čitateľov ma pozná najmä ako chlapíka, ktorý odhalil mimozemský pôvod ministerky práce.“
Baťo sa s Filkom skamarátil a priznáva, že „ak existuje jedna osoba, ktorá moje myslenie ovplyvnila pozitívnym spôsobom, bol to práve on“. Dnes je Baťo vyznávačom zmiešaného systému s liberálnym prostredím pre podnikanie a zároveň s mierou prerozdeľovania, ktorá zďaleka nie je minimálna. Mnoho jeho bývalých spolupútnikov ho preto dnes označuje za prebehlíka, ktorý zradil ideu „menej štátu, viac slobody“.
.náhle prestupy
Pre Baťovu kariéru sú typické náhle rozhodnutia a zlomy v kariére. Po vyše štyroch rokoch zrazu v novembri 2009 náhle opúšťa post šéfredaktora Trendu. Dôvodom má byť jeho únava, stres a vnútorná nepohoda. Pár týždňov intenzívne oddychuje, zvažuje politiku, tretí sektor aj biznis, no ten odmietne. Nemá vraj na to bunky.
Od februára 2010 sa stáva komentátorom SME, kde má ako editor na starosti aj webové projekty. Ale v SME si ho neužijú dlho, v lete sa na festivale Pohoda dohodne s premiérkou Ivetou Radičovou, že bude jej hovorca, ale aj poradca a koordinátor pre štrukturálne reformy – a ihneď nastupuje do služby. Pred ním túto funkciu odmietol Gábor Grendel, ktorý sa rozhodol pre Daniela Lipšica. No Baťo vraj nenašiel dôvod, pre ktorý by ponuku odmietol a fascinovalo ho, že bude hovorcom prvej premiérky v dejinách Slovenskej republiky. No spolupráca s premiérkou nebola jednoduchá, a impulzívny, občas cholerický Baťo, ktorý všetko prežíva veľmi emocionálne, sa neraz v zákulisí sťažoval, aké to má ťažké. Ale navonok bol k premiérke lojálny. Jeho priatelia spomínajú, že aj keď bol v tom čase blízko moci amal vplyv, odmietal ho využiť vo svoj prospech alebo „pomôcť“ kamošom k nejakému kšeftu.
Keď pre euroval skončila Radičovej vláda, Baťo videl jednoznačného vinníka vRichardovi Sulíkovi. Už predtým zosmiešňoval jeho odvodový bonus aj nápad s referendom. Verejne o Sulíkovi povedal: „Je to kombinácia silného ega a neschopnosti vnímať, čo to spôsobí. Pre Sulíka je dôležitejšia fixná myšlienka ako to, čo vyvolá v praxi. Je to typ človeka, ktorý nehľadí na dôsledky.“ Na svoj facebookový status po tom, čo sulíkovci nezahlasovali za euroval, a teda nedali Radičovej dôveru, Baťo napísal: „O Slovensku by nemal rozhodovať kokaín. Shit happens.“ Hoci facebook je vnímaný skôr ako súkromné prostredie, medzi Baťových „friendov“ patria takmer všetci vplyvní novinári, a tak museli politici SaS čeliť vážnemu obvineniu, že sú na drogách. To nebolo férové. Baťo bol však na Sulíka taký vytočený, že dokonca rušil facebookové priateľstvo tým, ktorí nezdieľali jeho rozhorčenie zo Sulíkovho konania.
V zlomovej chvíli síce urputne bránil Ivetu Radičovú, po páde vlády rýchlo ohlásil odchod z jej služieb, lebo „na úrade to už stratilo čaro“. Dnes o skúsenosti s prácou pre Ivetu Radičovú iba lakonicky poznamená: „Bez tejto skúsenosti by som bol pre Andreja Kisku menej užitočný.“ Dostal potom ponuku z SDKÚ, aby sa podieľal na predvolebnej kampani tejto strany. Opäť zacítil novú výzvu. Očakávalo sa, že bude na kandidátke SDKÚ, no on sám poprel, že by sa chcel stať politikom. Angažoval sa v projekte Tvoríme Slovensko, ktorý na pôde SDKÚ rozbehla Lucia Žitňanská a Miroslav Beblavý. Presadiť Žitňanskú do čela SDKÚ sa však nepodarilo. A keď sa predsedom strany stal Pavol Frešo, Baťo ohlásil odchod z SDKÚ. Na sociálnej sieti poznamenal, že nastal čas zase sa živiť poctivou prácou.
Zamieril do mediálneho projektu Piano, za ktorým stál Tomáš Bella. Bella o spolupráci s Baťom hovorí: „Rado je človek, ktorý každú prácu berie neuveriteľne osobne, čo je úžasné, ak ho máte na svojej strane: neexistuje preňho žiadny pracovný čas, robí nepretržite, až kým problém nie je zdolaný alebo protivníci porazení.“ Pripomína aj to, že Baťo má tendenciu priberať si neustále nové úlohy. To je preňho typická vlastnosť, že postupne má v každom projekte niekoľko funkcií súbežne – bolo to tak vTrende, v SME aj na Úrade vlády. „U nás sa takto z country manažéra stal medzi rečou aj šéfom analytiky, v ktorej je veľmi silný, a popri tom si vo voľnom čase kreslil dizajny webstránky,“ dodáva Bella.
Práve táto vlastnosť, priberať si ďalšie úlohy, až mu veci prerastú cez hlavu, zrejme spôsobuje, že Baťo rýchlo obmieňa svoje posty, rýchlo totiž vyhorí a stratí motiváciu. Potom sa rýchlo odpúta, chvíľu si užíva rodinného života – a hľadá novú výzvu, ktorá ho opäť totálne pohltí.
.v službách Kisku
V roku 2005 pripravil Baťo do Trendu obsiahly rozhovor s Andrejom Kiskom. Ten bol ešte takmer neznámym človekom. Mal už za sebou predaj splátkových firiem, a v hlave nosil projekt Dobrého anjela. Baťovi sa zdôveril, že chce do charity investovať veľkú časť toho, čo zarobil. To musel byť pre ekonomického novinára, ktorého nefascinuje iba zisk, ale má aj víziu lepšej krajiny, silný zážitok. Obaja sa spriatelili a na jeseň 2013 uzavreli kontrakt o spolupráci na prezidentskej kampani.
Baťo už mal nielen novinárske skúsenosti, ale vedel aj to, ako funguje politika. „Novinárovi chýba pohľad dovnútra,“ tvrdí. O tom, čo ho pohľad dovnútra politiky naučil, hovorí: „Pochopil som napríklad, že najdôležitejšie vlastnosti úspešného politika sú disciplína, vnútorná sila a autentickosť. Všetko ostatné sa dá naučiť, natrénovať, politik sa môže obklopiť schopným tímom, ktorý mu pomáha riešiť problémy. Ale o úspechu rozhodujú práve tieto tri faktory.“
Baťo bol do poslednej chvíle vo volebnom štábe najväčším pesimistom. Pre .týždeň ešte chvíľu pred zverejnením výsledkov zničene hovoril, že „vinou antikampane a Ficovej mobilizácie to napokon prehráme.“
Ale mýlil sa. Našťastie.
Rado Baťo avizuje, že jeho kontrakt sa už končí a Kiskovi hodlá pomáhať ešte do jeho inaugurácie 15. júna. O svojej budúcnosti viac hovoriť nechce. Tí, čo ho osobne poznajú, tomu rozumejú. Baťo nie je človek, ktorý by mal svoju kariéru dopredu starostlivo naplánovanú, rozhoduje sa zvyčajne rýchlo a impulzívne vmomente, keď zacíti novú adrenalínovú výzvu – a tie v jeho živote prichádzali často.
Mal len devätnásť, keď ako študent žurnalistiky začal v roku 1996 pracovať v Hospodárskych novinách. Ekonomických novinárov, ktorí by rozumeli trhovej ekonomike, bolo vtedy pramálo – a tak bola ekonomická žurnalistika veľkou príležitosťou pre mladých ambicióznych mužov. Keď v roku 1997 vznikala nová tlačová agentúra SITA, bol Baťo pri tom. Odtiaľ prešiel do Pravdy, kde sa stal šéfom ekonomického oddelenia. A v roku 2001 dostal ponuku z ekonomického týždenníka Trend. Štúdium žurnalistiky zanechal a dnes na otázku, či si predsa len nedokončil vysokú školu, odpovedá s úsmevom: „Nie, v poslednom čase som mal dosť veľa roboty.“ Je ekonomický samouk, ktorý sa učil čítaním kníh a o svojich poznatkoch sa delil s čitateľmi na svojich vedecko-populárnych „knihožrútskych“ blogoch.
„Bol usilovný, talentovaný amal veľkú túžbu po vzdelávaní sa,“ hovorí o Baťovi Martin Vavřínek, bývalý šéfredaktor, ktorý Baťa doviedol do Trendu. Vavřínek pripomína aj to, že Baťo robí vždy všetko naplno, je tvrdohlavý a egocentrický. „Ale v médiách je dobre, keď je človek egocentrik,“ dodáva s úsmevom. Pripomína, že aj Baťo patril najprv do generácie naivných obdivovateľov Mikloša, ale rýchlo z toho vyrástol. V roku 2005 sa Baťo už ako dvadsaťsedemročný stal šéfredaktorom Trendu.
.názorový obrat
Sám Baťo pred časom vnašom časopise opísal svoj názorový vývoj. Čas, keď sa dostal na čelo Trendu, označil za vrchol svojho libertariánskeho obdobia. Svojimi programovo drzými anekorektnými blogmi, v ktorých si podával najmä smerákov, vzbudzoval nadšenie v pravicovom tábore. Dodnes sa spomína napríklad jeho blog Milí voliči Smeru, dajte sa vypchať. Týkal sa návrhu politikov Smeru na zrušenie stropu pre odvody do Sociálnej poisťovne. Baťo písal takýmto štýlom: „Ako šéfredaktor zarábam plat, o ktorom sa vám, vodcovým ovečkám, môže väčšinou len snívať (pre zvedavých – nebojte sa, nejde o žiadne státisíce mesačne). Manželka má lekáreň, a tiež sa jej nevodí zle. Práve sme sa presťahovali do nového, väčšieho bytu. Starý, jednoizbový, sme predali, teraz si môžeme pohodlne zariadiť nový. A kúpil som si plazmovú televíziu (Pioneer, keby ste chceli vedieť). Manželka má vlastné auto, ja mám služobné (Audi, keby ste chceli vedieť). Týmto všetkým chcem povedať, že vždy, keď sa váš vodca či jeho verní sluhovia rozhodnú bojovať proti takzvaným bohatým, osobne sa ma to dotýka.“
Aj mimo blogosféry sa stal v roku 2008 známym, a to vďaka textu, kde politické počínanie ministerky práce Viery Tomanovej vysvetľoval teóriou o jej mimozemskom pôvode. Preto je vraj zbytočné s ňou hovoriť o čomkoľvek, čo sa týka života na Zemi. Bolo to síce vtipné, ale ak vezmeme do úvahy, že ministerka je staršia žena, ktorá veci možno myslela dobre, len nemala danosti na ministerský post, možno to už nebolo len na hrane, ale aj za hranou. Ale Viera Tomanová túto trochu trápnu záležitosť zaklincovala, keď podala žalobou. Chcela za „spravodajstvo“ o svojom mimozemskom pôvode od Baťa vysúdiť ospravedlnenie a 30-tisíc korún (plus 50-tisíc od vydavateľa). Tým ešte viac nahrala na smeč všetkým, čo si z nej uťahovali pre totálnu nekompetentnosť, ako aj Radovi Baťovi. Ale aj on už o dva roky neskôr videl veci inak a poznamenal, že už necíti potrebu napísať niečo štipľavé na adresu Viery Tomanovej zakaždým, keď povie nejakú blbosť. Túto etapu svojho provokatívneho blogovania uzavrel a štipľavé slová či expresívnejší slovník dnes používa len na facebooku.
Zmenili sa však aj jeho ekonomicko-politické názory a k tejto zmene sa otvorene priznáva. Zvrat mal spôsobiť článok Bieda slovenskej ekonómie mladého ekonóma Martina Filka (dnes hlavný ekonóm Ministerstva financií SR). Text vyšiel v roku 2006 vTrende a kritizoval „mediálnu všadeprítomnosť“ zástancov rakúskej školy, ktorí podľa neho šírili naivné teórie. Baťo s ním vtedy nesúhlasil a Filkovi odpísal: „Radšej nech je novinár insitný pravičiar (rozumej človek, ktorý naivne verí v silu trhovej ekonomiky) ako latentný marxista. “ Obhajoval aj právo žurnalistiky odlišovať sa od akademickej debaty: „...novinová správa nie je akademická literatúra. Anekdotické ,dôkazy´, metafory a ilustračné príklady patria do nášho arzenálu. Vďaka nim možno zložitý problém zredukovať na pochopiteľnú a zapamätateľnú frázu. Môžem napísať desať fundovaných analýz, ale širší okruh čitateľov ma pozná najmä ako chlapíka, ktorý odhalil mimozemský pôvod ministerky práce.“
Baťo sa s Filkom skamarátil a priznáva, že „ak existuje jedna osoba, ktorá moje myslenie ovplyvnila pozitívnym spôsobom, bol to práve on“. Dnes je Baťo vyznávačom zmiešaného systému s liberálnym prostredím pre podnikanie a zároveň s mierou prerozdeľovania, ktorá zďaleka nie je minimálna. Mnoho jeho bývalých spolupútnikov ho preto dnes označuje za prebehlíka, ktorý zradil ideu „menej štátu, viac slobody“.
.náhle prestupy
Pre Baťovu kariéru sú typické náhle rozhodnutia a zlomy v kariére. Po vyše štyroch rokoch zrazu v novembri 2009 náhle opúšťa post šéfredaktora Trendu. Dôvodom má byť jeho únava, stres a vnútorná nepohoda. Pár týždňov intenzívne oddychuje, zvažuje politiku, tretí sektor aj biznis, no ten odmietne. Nemá vraj na to bunky.
Od februára 2010 sa stáva komentátorom SME, kde má ako editor na starosti aj webové projekty. Ale v SME si ho neužijú dlho, v lete sa na festivale Pohoda dohodne s premiérkou Ivetou Radičovou, že bude jej hovorca, ale aj poradca a koordinátor pre štrukturálne reformy – a ihneď nastupuje do služby. Pred ním túto funkciu odmietol Gábor Grendel, ktorý sa rozhodol pre Daniela Lipšica. No Baťo vraj nenašiel dôvod, pre ktorý by ponuku odmietol a fascinovalo ho, že bude hovorcom prvej premiérky v dejinách Slovenskej republiky. No spolupráca s premiérkou nebola jednoduchá, a impulzívny, občas cholerický Baťo, ktorý všetko prežíva veľmi emocionálne, sa neraz v zákulisí sťažoval, aké to má ťažké. Ale navonok bol k premiérke lojálny. Jeho priatelia spomínajú, že aj keď bol v tom čase blízko moci amal vplyv, odmietal ho využiť vo svoj prospech alebo „pomôcť“ kamošom k nejakému kšeftu.
Keď pre euroval skončila Radičovej vláda, Baťo videl jednoznačného vinníka vRichardovi Sulíkovi. Už predtým zosmiešňoval jeho odvodový bonus aj nápad s referendom. Verejne o Sulíkovi povedal: „Je to kombinácia silného ega a neschopnosti vnímať, čo to spôsobí. Pre Sulíka je dôležitejšia fixná myšlienka ako to, čo vyvolá v praxi. Je to typ človeka, ktorý nehľadí na dôsledky.“ Na svoj facebookový status po tom, čo sulíkovci nezahlasovali za euroval, a teda nedali Radičovej dôveru, Baťo napísal: „O Slovensku by nemal rozhodovať kokaín. Shit happens.“ Hoci facebook je vnímaný skôr ako súkromné prostredie, medzi Baťových „friendov“ patria takmer všetci vplyvní novinári, a tak museli politici SaS čeliť vážnemu obvineniu, že sú na drogách. To nebolo férové. Baťo bol však na Sulíka taký vytočený, že dokonca rušil facebookové priateľstvo tým, ktorí nezdieľali jeho rozhorčenie zo Sulíkovho konania.
V zlomovej chvíli síce urputne bránil Ivetu Radičovú, po páde vlády rýchlo ohlásil odchod z jej služieb, lebo „na úrade to už stratilo čaro“. Dnes o skúsenosti s prácou pre Ivetu Radičovú iba lakonicky poznamená: „Bez tejto skúsenosti by som bol pre Andreja Kisku menej užitočný.“ Dostal potom ponuku z SDKÚ, aby sa podieľal na predvolebnej kampani tejto strany. Opäť zacítil novú výzvu. Očakávalo sa, že bude na kandidátke SDKÚ, no on sám poprel, že by sa chcel stať politikom. Angažoval sa v projekte Tvoríme Slovensko, ktorý na pôde SDKÚ rozbehla Lucia Žitňanská a Miroslav Beblavý. Presadiť Žitňanskú do čela SDKÚ sa však nepodarilo. A keď sa predsedom strany stal Pavol Frešo, Baťo ohlásil odchod z SDKÚ. Na sociálnej sieti poznamenal, že nastal čas zase sa živiť poctivou prácou.
Zamieril do mediálneho projektu Piano, za ktorým stál Tomáš Bella. Bella o spolupráci s Baťom hovorí: „Rado je človek, ktorý každú prácu berie neuveriteľne osobne, čo je úžasné, ak ho máte na svojej strane: neexistuje preňho žiadny pracovný čas, robí nepretržite, až kým problém nie je zdolaný alebo protivníci porazení.“ Pripomína aj to, že Baťo má tendenciu priberať si neustále nové úlohy. To je preňho typická vlastnosť, že postupne má v každom projekte niekoľko funkcií súbežne – bolo to tak vTrende, v SME aj na Úrade vlády. „U nás sa takto z country manažéra stal medzi rečou aj šéfom analytiky, v ktorej je veľmi silný, a popri tom si vo voľnom čase kreslil dizajny webstránky,“ dodáva Bella.
Práve táto vlastnosť, priberať si ďalšie úlohy, až mu veci prerastú cez hlavu, zrejme spôsobuje, že Baťo rýchlo obmieňa svoje posty, rýchlo totiž vyhorí a stratí motiváciu. Potom sa rýchlo odpúta, chvíľu si užíva rodinného života – a hľadá novú výzvu, ktorá ho opäť totálne pohltí.
.v službách Kisku
V roku 2005 pripravil Baťo do Trendu obsiahly rozhovor s Andrejom Kiskom. Ten bol ešte takmer neznámym človekom. Mal už za sebou predaj splátkových firiem, a v hlave nosil projekt Dobrého anjela. Baťovi sa zdôveril, že chce do charity investovať veľkú časť toho, čo zarobil. To musel byť pre ekonomického novinára, ktorého nefascinuje iba zisk, ale má aj víziu lepšej krajiny, silný zážitok. Obaja sa spriatelili a na jeseň 2013 uzavreli kontrakt o spolupráci na prezidentskej kampani.
Baťo už mal nielen novinárske skúsenosti, ale vedel aj to, ako funguje politika. „Novinárovi chýba pohľad dovnútra,“ tvrdí. O tom, čo ho pohľad dovnútra politiky naučil, hovorí: „Pochopil som napríklad, že najdôležitejšie vlastnosti úspešného politika sú disciplína, vnútorná sila a autentickosť. Všetko ostatné sa dá naučiť, natrénovať, politik sa môže obklopiť schopným tímom, ktorý mu pomáha riešiť problémy. Ale o úspechu rozhodujú práve tieto tri faktory.“
Baťo bol do poslednej chvíle vo volebnom štábe najväčším pesimistom. Pre .týždeň ešte chvíľu pred zverejnením výsledkov zničene hovoril, že „vinou antikampane a Ficovej mobilizácie to napokon prehráme.“
Ale mýlil sa. Našťastie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.