V poslednom čase som dostala niekoľko dobre mienených odporúčaní od svojich priateľov a známych, že si musím prečítať knihu Toma Hodgkinsona: Líný rodič (v slovenskom vydaní je to preložené trošku jemnejšie a nepresnejšie ako Pohodoví rodičia). Konečne vraj niekto dostal rozum.

Začiatkom februára som si v sobotňajšej prílohe SME prečítala stĺpček Mira Čárskeho, ktorý kritizoval aktivitstov bojujúcich proti erotickému salónu v Sade Janka Kráľa v bratislavskej Petržalke. Ten stĺpček sa mi nezdal celkom najvydarenejší, ale pomyslela som si iba to, čo platí o každom autorovi: nie každý deň je nedeľa.

Určite aj vám prišiel mail, ktorého predmet má názov Reprezentácia Slovenska v zahraničí. Je to ten mail od anonymnej Petry, ktorá kritizuje Slovenský reprezentačný dom na olympiáde vo Vancouveri.

Zaujímavo sa vyvíja predajnosť denníka Pravda. Keď sa človek pozrie na čísla predaja, ktoré pravidelne zverejňuje kancelária ABC SR, okamžite mu napadne, že vo vydavateľstve Perex asi nevládne teraz veľké nadšenie a šéfovia tejto spoločnosti asi majú nad čím dumať.

Tušila som, že Slovenská pošta je na tom dobre a že si môže dovoliť aj rôzne bonusy a odmeny.

Keď už nám koaliční zákonodarcovia venovali novelu jazykového zákona a sprísnili dohľad nad používaním slovenčiny, skúsme na tento zákon zareagovať nejakou rozumnou iniciatívou. Jedna sa ponúka priam sama.

Po dlhom čase som si prelistovala zopár Literárnych týždenníkov z jari a leta tohto roka. Ani ma tam nič veľmi neprekvapilo, až kým som nedošla po júnový rozhovor so Štefanom Nižňanským, riaditeľom Slovenskej televízie, ktorý s ním urobila Gabriela Rothmayerová.

Obraz mladej ženy s červenými perami, vyčesanými tmavými vlasmi a mandľovými očami namaľoval Gustáv Klimt v roku 1907. Ženu stvárnil ako ikonu v zlatej mozaike. Adele Bloch-Bauer sa ocitla na najvýznamnejšom obraze viedenskej belle epoche.

Winston Churchill bol ministerským predsedom takmer počas celej vojny. Na čelo Veľkej Británie sa dostal v máji 1940 a voľby paradoxne prehral hneď po vyhratej vojne. Oslava víťazstva vo vojne mala preňho už aj trpkú príchuť, ale nie pre stratu funkcie.

Na krymskom letisku Saki celú noc z 2. na 3. februára 1945 pristávali dopravné lietadlá. Vzlietali z Malty a privážali americkú a britskú delegáciu, spolu približne sedemsto ľudí. Churchilla a Roosevelta čakala potom ešte osemhodinová cesta autom po rozmočených horských cestách do Jalty. Lebo tak to chcel Stalin.