Ako sa žije každodenný život, keď úspory zo dňa na deň stratia hodnotu, štát neprimerane zasahuje aj do toho, čo jeme a ako sa obliekame, keď vzťahy medzi ľuďmi vlčia? S hľadaním odpovede mi pomáhal pamätník mojej babičky, a najmä historička Gabriela Dudeková z Historického ústavu SAV.

Ukrajinský prezident Petro Porošenko si pred niekoľkými dňami mohol po prvý raz vychutnať pocit víťaza. Po niekoľkomesačných tvrdých bojoch sa podarilo ukrajinskej armáde a jednotkám Národnej gardy oslobodiť státisícové východoukrajinské mestá Slavjansk a Kramatorsk.

Pravidelne niekoho sobášim. Teraz je sezóna. V lete 2011 ma z Bratislavy do Tomášova viezol taxikár. Keď sa dozvedel, že tam idem sobášiť, vraví mi: „Cha, myslíte si, že tí dvaja navždy spolu vydržia? Dnes to už nie je tak ako v čase našich rodičov. Dávam im päť rokov. Ak vydržia desať, tak dole klobúk pred nimi a ak vydržia pätnásť, tak im osobne prídem potriasť rukou. A ja som vydržal osemnásť rokov, potom to skončilo.“

Vypuknutie Prvej svetovej vojny privítalo veľa Poliakov s nádejou. Brali ju ako šancu na zmenu geopolitickej situácie. Poľsko od roku 1795 na mape Európy ako štát neexistovalo, pretože bolo rozdelené medzi tri veľmoci: Rusko, Rakúsko a Prusko (neskôr Nemecko). Poliaci počas týchto rokov niekoľkokrát povstali so zbraňou v ruke, vydobyť si nezávislosť sa im však nepodarilo. Na to, aby uspeli proti tesnému spojenectvu troch mocností, boli príliš slabí. Čakali teda na svoju šancu, veľký konflikt, v ktorom by Berlín, Viedeň a Petrohrad stáli na opačných stranách barikády.

Nenarástol im nos a predsa vnímajú vône. Nemajú hlasivky a napriek tomu vedia debatovať. Nuž a tieto schopnosti využívajú nielen na synchronizované dozrievanie plodov, ale aj parazitický spôsob života. Rastliny evidentne voňajú (respektíve smrdia). A to nielen nám alebo rôznym iným živočíchom, ale dokonca aj samy sebe. Nejde však o žiaden luxusný rozmar, ba práve naopak. Pričom zďaleka nejde len o šikovný spôsob prilákania opeľovačov, ale aj o sofistikovanú formu chemickej komunikácie, ktorá je pre ne životne dôležitá.

Krátko po tom, ako som sa naučila, že čokoládové bonbóny sú sladké a oheň páli, som zistila aj to, že Kubánci sa môžu zapisovať do organizácií, ktoré vymyslel a založil štát, ale aj to to, že sú exemplárne trestaní, ak si chcú založiť svoje vlastné organizácie alebo združenia. Presne v duchu tejto logiky deti automaticky vstupovali do pionierskej organizácie, ženy sa po dovŕšení štrnásteho roku stávali členkami ženskej organizácie, susedia sa združovali vo výboroch na obranu revolúcie a robotníci sa stali členmi jediného povoleného odborového zväzu v krajine. Okrem toho sa, samozrejme, študenti združovali vo svojej konfederácii, rovnako ako poľnohospodári v tej svojej, v jednom aj druhom prípade celoštátnej. Zdalo sa, že sme všetci niekde združení.

„Šľak ma ide trafiť,“ ako písaval vo svojich stĺpčekoch pán Satinský, keď musím ísť kvôli detským topánočkám do Eurovei. Prechádzam okolo miesta, kde stálo divadlo Stoka, kde muselo padnúť, byť zbúrané, aby uvoľnilo miesto čomusi novému, ale čomu vlastne? Nech sa prepadnem, na tom mieste do dnešného dňa nie je postavené nič. Nič. Oproti vysokým skleneným budovám je jeden modrý, umelohmotný plot. Za plotom rastie burina a tam, kde divadlo pokojne mohlo stáť aj dnes, žiť z krčmy bohato navštevovanej turistami, rastie burina vysoká tri metre.

Štrajk na súdoch Justiční zamestnaci vstúpili minulý týždeň na jeden deň do štrajku. Do práce neprišlo viac ako tritisíc technicko-hospodárskych pracovníkov súdov, súdnych asistentiek, tajomníčok senátov, vyšších súdnych úradníkov a mediačných a probačných úradníkov. Niekoľko stoviek súdnych zamestnancov prišlo aj na protestný pochod do Bratislavy. Stretli sa pred ministerstvom financií, odkiaľ sa presunuli pred budovu ministerstva spravodlivosti.

Áno, je to splnený sen. Otvorí sa rúra a vyberú z nej chrumkavú, dozlatista opečenú nohu z lístkového cesta. Ale tam sa to nekončí. Chytia nôž, zarežú a namiesto višní či maku si v štrúdli voľká poriadny kus poctivej sviečkovice.

Televízny škriatok Fidlibum spolu s potkanom Otkom vychovávajú a vzdelávajú malé Čudo, ktorému prischne meno Anička, a tak sa z nej stane Kukanička. V praxi to vyzerá tak, že jej rozprávajú všakovaké príbehy. Tie sú nielen zábavné a hravé, ale predovšetkým poučné, zhrnuté v nádhernej autorskej knižke Prečo Fidlibum kuká a nie je kukučka? spisovateľky Halky Marčekovej, ktorú ilustrovala Martina Matlovičová. Fidlibuma môžu deti poznať aj z televíznej relácie, ktorej dramaturgičkou je autorka knihy, ale my ho s dcérou nesledujeme, vystačíme si s čítaním a pozeraním obrázkov.