Zaujal už debutom, na ktorý nadviazal nezabudnuteľnou drámou o závislosti, nádherným sci-fi aj dvojicou intímnych drám. Teraz má Darren Aronofsky v kinách film matka! a hovorí sa o jeho prvom kroku vedľa. Ibaže by to bolo trochu inak.

Dňa 22. augusta by sa dožil 95 rokov jeden z najvýznamnejších sci-fi spisovateľov vôbec, Ray Bradbury, samozrejme, ak by pred troma rokmi v júni neumrel. Bradburymu, kovanému scifistovi, sa podarilo presadiť aj v širšom literárnom mainstreame, k žánru neprívetivom, čo v praxi znamená, že ho čítali a čítajú aj ľudia, ktorí inak o sci-fi ani nezavadia.

Arrival, teda Prichádzajúci, ale zmysluplné sú i ďalšie významy – prílet, príjazd, pristátie, prírastok, hosť, vrátane slovenského distribučného názvu Prvý kontakt, je americký sci-fi film, ktorý znovu raz dokazuje, že nie všetko už sme v kinách videli a počuli.

Arthur C. Clarke v pokračovaní románu Vesmírna odysea vymyslel fiktívnu vesmírnu loď a nazval ju kozmonaut Alexej Leonov. Svoj úspešný sci-fi román venoval skutočnému Leonovovi a disidentovi Andrejovi Sacharovovi. Netušil, aké problémy tým spôsobil.

Toto leto sme zázračne skočili z jedného festivalového zázraku do druhého. Ak je Pohoda sci-fi zázrak, ktorý prorokuje Slovensko roku 3020, český Vlčkovicefest pôsobí skôr ako bájny návrat do čias predvojnovej ľudskej ohľaduplnosti. 

Keď do vesmíru, tak samozrejme na Mars. Z popkultúry o ňom vieme prakticky všetko, čo by sme kedy potrebovali vedieť. Za tých sto rokov, čo je Mars veľmi vďačnou sci-fi témou, už sa stihol stať kadečím, napríklad aj ďalšou zo sovietskych socialistických republík. Stalo sa tak najprv v románe Alexeja Tolstoja Aelita, kráľovná Marsu (1923) a vzápätí v jednom z prvých čistokrvných filmových scifíčok vôbec, rovnomennom sovietskom filme režiséra Jakova Protazanova (1924). 

So Soňou Szomolányi o vplyve čítania Jacka Londona, Makarenka, Vinnetoua, Marie Curie a sci-fi na budúcich nositeľov prezidentských radov.

Realizmu, zdá sa, definitívne odzvonilo. Keď sa človek len tak naslepo vyberie do multiplexu a netúži po žiadnom fantastickom ozvláštnení, môže mať vyslovene problém. Jednak nežánrový film vlastne ani nenájde, jednak v dobrej polovici aktuálne uvádzaných filmov narazí na čosi, čo je buď sci fi, alebo fantasy, alebo rovno podľa komiksu, a to akoby bolo oboje. Aj sci fi, aj fantasy, aj za vlasy pritiahnuté, čo si budeme hovoriť, normálny mainstreamový pop.

Medzi to najcennejšie, čo som ako dieťa vlastnila, patrila zbierka kníh sci-fi literatúry. Prevracanie stránok týchto knižiek zaplnilo dlhé hodiny môjho života, vďaka nim som mohla spoznať iné svety a – keď som chcela – unikať tak z plochej reality. Mojej sestre sa najviac páčili príbehy o ďalekých planétach, vesmírnych lodiach a mimozemských civilizáciách. Ja som preferovala fantastické príbehy, ktoré pôsobili realistickejšie, pri ktorých som cítila, že sa môžu niekedy stať. Medzi moje obľúbené témy tak napríklad patrili cesty v čase, vedci manipulujúci s genetikou, oživené stvorenia z dávnych dôb.

Škoda, že z fínskej kultúry do nášho mainstreamu prenikajú len fragmenty. Kaurismäkiho filmy Leningradskí kovboji, Mikael Niemi, aj keď to je vlastne Švéd, hoci zo švédsko-fínskeho pomedzia, a samozrejme režisér Timo Vuorensola, autor bizarne nádhernej sci-fi komédie Iron Sky – o nacistoch útočiacich na zem z odvrátenej strany Mesiaca a fínskeho Star Treku (Star Wreck – In the Pirkinning). Nádherné fínske veci, ale je to málo.