režisérska kariéra Darrena Aronofskeho sa dá až podozrivo symetricky rozdeliť na desaťročné celky. Práve sa končí tretí z nich, ten najkontroverznejší, počas ktorého stihol získať aj stratiť množstvo fanúšikov. No pri hľadaní odpovede na otázku, v čom spočíva kúzlo jedného z najlepších režisérov súčasnosti, treba preskúmať najmä prvé dve dekády.
Tá prvá sa začala niekedy v polovici osemdesiatych rokov, keď tínedžerský syn učiteľov z newyorského Brooklynu Aronofsky narazil na debut krajana Spika Leeho s názvom She's Gotta Have It (Ona to musí mať). Lee ho natočil za pätnásť dní vo vlastnej produkcii a so skromným rozpočtom necelých dvestotisíc dolárov. Aronofsky bol unesený, vzdialený vesmír Hollywoodu, o ktorom od detstva sníval, sa mu odrazu zdal oveľa bližšie. Stačilo doštudovať všetko know-how, nájsť zopár podobných nadšencov a hlavne zohnať tých pár „drobných“.
Aronofsky neotáľal. Prvý bod splnil do roka – zapísal sa na Harvard, kde sa zoznámil s kameramanom Matthewom Libatiqueom, bez ktorého pomoci od študentských čias nenatočil žiadny film. K tomu sa neskôr pridal aj hudobný skladateľ Clint Mansell, druhá kľúčová postava, bez ktorej by o Aronofskom možno dodnes nikto nepočul. Keď bolo ústredné trio niekedy v polovici deväťdesiatych rokov kompletné, mohla sa začať druhá, umelecky najstrhujúcejšia dekáda Darrena Aronofskeho.
najprv zarob, potom strihaj
V roku 1996 mal Aronofsky za sebou niekoľko kratších študentských filmov a v rukách držal svoj scenár na film Pi, z ktorého boli všetci naokolo nadšení. Stále však bola v ceste tretia prekážka – financie. Aj zopár tisíc sa zdalo ako nedosiahnuteľný cieľ, a tak Aronofsky obiehal svojich priateľov a pýtal od nich drobné sumy. Sľuboval, že ak bude mať film úspech, za každú požičanú stovku vráti donorom stopäťdesiat dolárov. Scenár bol asi naozaj presvedčivý, Aronofskemu sa podarilo vyzbierať šesťdesiattisíc a mohol točiť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.