Mladý Panamčan sa predo mnou rozhovoril o dvoch týždňoch, ktoré strávil v Havane. Do detailu. O rodine, ktorá ho nadšene privítala, aj o prekvapení z prímorského mesta, kde takmer nie sú lode. Pripomenulo mi to dojmy mnohých ďalších, ktorí na Ostrov prídu prvýkrát a sú plní nadšenia a šťastia. Najúžasnejšie, čo mi ten Panamčan povedal, bolo, že vďaka Kube dokázal žiť bez internetu. Pätnásť dní neposlal nikomu email, nečítal tweety, ani nekontroloval lajky na facebooku. Pri návrate sa cítil akoby sa vracal z rehabilitačnej kliniky.

Bol to študentský líder Novembra, do politiky však vstúpiť odmietol. Založil najväčšiu mimovládnu organizáciu v strednej Európe. Jeho meno sa často spomína v súvislosti s budúcim českým prezidentom. Šimon Pánek.

Keď v novembri 1989 vyšli ľudia na námestia, znamenalo to, že sa končí totalitný režim. Že sa končia perzekúcie za názor, za vieru a rodinný pôvod. A že sa začína dlhá, a nie vždy priama cesta k demokracii. No mnohé sa zmenilo okamžite.

Všetci sme vedeli, že s prezidentom Milošom Zemanom bude zábava. A všetci sme tiež videli, že občas urobí Českej republike hanbu. Ale ani tí najväčší „optimisti“ v tomto smere netušili, do akých „výšok“ je Zeman schopný vyletieť a následne do akých hĺbok spadnúť. Všetko sa začalo októbrovou návštevou Číny. Nikto nečakal, že pragmatik Zeman, velebiaci big-business, bude v Číne hovoriť o ľudských právach. Lenže miera jeho poklonkovania čínskym vládcom bola nedôstojná.

Ľudská spoločnosť si počas mnohých rokov vyvinula mechanizmy, ktoré jej pomáhajú prežiť a udržať poriadok. Potom prišlo auto. A človek zatvorený v jeho schránke sa ocitá v cudzom svete plnom rýchlosti. Napriek tomu, že vieme v doprave fungovať, stále robíme tie isté chyby.

Počas predchádzajúcich rokov vedci niekoľkokrát informovali verejnosť, že konečne objavili skutočnú príčinu, ktorá spôsobuje hynutie včiel. Napriek tomu včelstiev ubúda.

Dvadsiate piate výročie novembra ’89 je výročím najpodstatnejšej udalosti našich novodobých dejín. Bolo to fajn, malo to zmysel a dostali sme šancu nahliadnuť až na dno svojich možností, limitov, predností i slabostí. Každý sám za seba a súčasne všetci dohromady. Nebol to za tých dvadsaťpäť rokov vždy príjemný pohľad. Mnohí sa pritom oddali viere, že to nie ja, ale „oni“ za to môžu.

Je nádherný podzimný deň. Nekonečným vlakom sa znova vraciam do Ružomberka. Po chodbách Katolíckej univerzity sa v polovici septembra ponevierajú iba prváci a zamestnanci; v nablýskanej univerzitnej knižnici krásni mladí ľudia ochutnávajú svoju prvú študentskú kávu. Vládne tu pokoj a pohoda; nič nenasvedčuje tomu, že za oknami knižnice, na tom neveľkom štvorcovom priestore vymedzenom troma hranatými fakultami, ešte stále prebieha boj...

Bratislavské jazzové dni majú za sebou 40. ročník. Dva dni po jeho skončení hovoríme s Petrom Lipom, zakladateľom, dušou, tvárou a hlasom „džezákov” o bezprostrednej aj vzdialenejšej minulosti.

Pred niekoľkými rokmi som navštívila ateliér maliara Pedra Pabla Olivu. Nespomínam si, že by sme sa predtým stretli, napriek tomu ma voviedol do svojho ateliéru a ukázal mi dielo, ktorému chýbalo pár jeho posledných dotykov. Predo mnou stáli obrovské plátna a umelec, ktorý mlčal. Uprostred plátna boli dve levitujúce postavy.