Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď sa krajina zmení za pár dní

.časopis .téma

Keď v novembri 1989 vyšli ľudia na námestia, znamenalo to, že sa končí totalitný režim. Že sa končia perzekúcie za názor, za vieru a rodinný pôvod. A že sa začína dlhá, a nie vždy priama cesta k demokracii. No mnohé sa zmenilo okamžite.

V priebehu niekoľkých dní sa úplne zmenila atmosféra v spoločnosti. Na pracoviskách bolo zrazu možné hovoriť otvorene o tom, čo si myslíte o politikoch, vláde či iných verejných inštitúciách.
Vernosť komunistickej strane, ktorá bola dôležitá pre profesionálny postup, zrazu prestala mať váhu. Na školách sa prestalo s pozdravom Česť práci, nahradil ho Dobrý deň. Nosenie anglických nápisov na tričkách už nebolo dôvodom na trest. Zrazu ste sa nemuseli báť, že budete popoťahovaní políciou za to, že vlastníte platne spevákov, kritických k režimu. Naopak, zakázaní speváci zrazu spievali pred desaťtisícovými davmi.
Redaktori .týždňa zažívali zlom na rozličných pracoviskách, školách, ale aj v umeleckom priestore. Prinášame vám niekoľko ich zážitkov, ktoré dokumentujú, ako výrazne sa za pár novembrových dní zmenila celá krajina.

.pracovisko (Juraj Kušnierik)
Znie to dnes neuveriteľne, ale až do posledného dňa komunizmu bola práca povinnosťou. Ani nie tak práca ako zamestnanie. Ak ste neboli na dôchodku, vo veľkých, zošitkových občianskych preukazoch ste jednoducho museli mať pečiatku zamestnávateľa, prípadne školy.
Zamestnanie spravidla trvalo od skorého rána do skorého popoludnia. Napríklad od siedmej do pol štvrtej, ako vo výpočtovom stredisku veľkého národného podniku.
Ráno sa kolegovia stretli pri zalievanej káve a klebetách. Mali kamarátske vzťahy, dokázali sa navzájom podržať. Keď si napríklad chcel niekto počas pracovného času niečo vybaviť, alebo občas používal telefón na súkromné medzimestské hovory, nenabonzovali ho.
Keď som ako mladý a naivný programátor, ktorý sa stal členom kolektívu po skončení základnej vojenskej služby, len tak konverzačne spomenul súd s Bratislavskou päťkou (Ponická, Maňák, Kusý, Selecký, Čarnogurský), kolega, ináč predseda Strany (pod týmto slovom sa vždy myslela strana komunistická), si ma zobral nabok. Priateľsky ma upozornil na to, že v kolektíve je zrejme donášač. Keď som ako mladý naivista strávil celý pracovný deň pred Justičným palácom, aby som súdených disidentov podporil, ten istý straník ma šepkajúc ubezpečil, že o tom súde vie, že so súdenými sympatizuje, ale prosí, aby som o tom v práci nehovoril.
Potom znenazdajky prišiel november ’89. V pondelok 20. novembra, teda deň po vzniku prvého vyhlásenia s názvom Verejnosť proti násiliu, v ktorom išlo hlavne o prešetrenie policajných násilností na Národní třídě v Prahe a podporu študentského štrajku, prichádza revolučne naladený mladý programátor s týmto vyhlásením a nechá ho kolovať po kanceláriách, aby ho kolegovia prípadne tiež podpísali.
O hodinu sa vyhlásenie vracia naspäť. Nepribudol ani jeden podpis. Keď to videla plachá programátorka, kolegyňa z kancelárie, pridala pod vyhlásenie svoje meno. Bol som vtedy jediný, kto vedel, že kolegyňa je napriek civilnému oblečeniu mníška. Bola to jediná členka pracovného kolektívu, ktorej som mohol úplne dôverovať.
O pár dní sa všetko mení. Pracovníkov výpočtového strediska premôže revolučná atmosféra. Ďalšie vyhlásenia demonštratívne podpisujú, vytvoria štrajkový výbor, mladého kolegu zvolia za jeho predsedu, dokonca sformulujú vlastnú výzvu. Ranné kávové debaty zrazu ožívajú. Hovorí sa hlavne o politike. Väčšina je Nežnou revolúciou nadšená.
O týždeň prichádza z Prahy generálna riaditeľka národného podniku. Ináč mimoriadne suverénna žena sa chce stretnúť so štrajkovým výborom a so slzami na krajíčku sa pýta, či ju výbor plánuje odvolať. Na začiatku roku 1990 dvaja ďalší kolegovia zakladajú obchodné zastúpenie akejsi rakúskej firmy (prenajali si kanceláriu, v ktorej ešte ako pracovníci výpočtového strediska roky sedeli), neustále s niekým po nemecky telefonujú, sú už v práci, keď my ostatní prichádzame a zostávajú v nej ešte aj po našom odchode. V tom istom čase naše stredisko navštívi dobre oblečený Viedenčan z firmy Hewlett-Packard, srdcom výpočtového strediska bol sálový počítač tejto značky. Nadväzuje spoluprácu s programátormi.
Tajná mníška sa stala mníškou „oficiálnou” a odchádza do kláštora. Mladý programátor odchádza do neziskovky, neskôr sa stane kníhkupcom, ešte neskôr novinárom. Práca už nie je povinnosťou, ale vzrušujúcou a zaujímavou súčasťou života.

.ulica (Martin Mojžiš)
Priestor, v ktorom sa odohrala najviditeľnejšia zmena Novembra, boli námestia. Zaplnili sa zo dňa na deň a to množstvo ľudí bolo, spolu s generálnym štrajkom, najpresvedčivejšou demonštráciou sily potrebnej pre akékoľvek politické rokovania.
Okrem toho prinášali námestia počas prvých dní a týždňov v extrémne vypätej podobe pocity slobody, odhodlania a súdržnosti, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou každej revolúcie zdola.
Pozitívna energia námestí sa prenášala aj do ulíc, z masových zhromaždení prenikala do bežného života. Ľudia boli k sebe prajní a ohľaduplní ako nikdy predtým a nikdy potom. V tom čase vám nijaký autobus neušiel pred nosom a ak vám spoj dlho nešiel, stačilo zamávať na okoloidúce autá a so značnou pravdepodobnosťou niekto zastavil a zobral vás so sebou.
Keď sa námestia vyprázdnili a eufória z ulíc opadla, viditeľnou sa stala jedna menej zreteľná, ale veľmi dôležitá zmena. Zmizli všetky tie červené transparenty, z ktorých na nás bielymi či žltými písmenami hučali marxisticko-leninské sprostosti. Zmizli vlajky ruských okupantov, ktoré dovtedy viseli vedľa československých zástav. Zmizli tupé heslá a portréty komunistických zločincov z výkladov obchodov, t.j. zmizla presne tá „výzdoba“, o ktorej písal Vácav Havel v Moci bezmocných. Namiesto nej sa tam na nejaký čas objavili trikolóry Verejnosti proti násiliu a rôzna, často veľmi nápaditá ľudová slovesnosť, ale postupne zmizla aj tá. Námestia a ulice sa tak vyprázdnili druhý raz, a hoci sme toto vyprázdnenie nijako dramaticky nepociťovali, bola to jedna z najvýznamnejších zmien, ktoré November priniesol.
Verejný priestor prestal byť väzenským dvorom, kde sme síce neboli pod neustálou priamou kontrolou Veľkého brata, ale napriek tomu sme ju jasne (a oprávnene) pociťovali. Namiesto toho sa stal priestorom voľnej súťaže a politických či obchodných stretov, a aj keď sa nám výsledky tejto súťaže nemuseli vždy páčiť, predsa len boli oveľa lepšie (s výnimkou Mečiarovho a Kňažkovho HZDS) ako prednovembrová nehybnosť.
Dnešné námestia a ulice sú neporovnateľne príjemnejšie a pestrejšie ako to, čo prinášal reálny socializmus. Väčšinou to nijako zvlášť nevnímame, ale podobné je to aj so vzduchom, ktorý dýchame. Vzduch aj relatívne normálny verejný priestor si začíname naozaj vážiť až vtedy, keď nás ich nedostatok začne dusiť.

.škola (Jozef Majchrák)
Socialistické školy boli výrazne väčšími uctievačmi disciplíny a autority, ako sú dnešné školy. November do toho vniesol zmenu ako hrom. Po rokoch vštepovania názoru, že učiteľ, nech by robil čokoľvek, je pre nás nespochybniteľnou autoritou, prišiel v priebehu niekoľkých týždňov taký nával demokracie, že sme si s ňou takmer nedokázali poradiť.
Ešte v septembri 1989 sme na Gymnázium v Čadci prišli ako mladé uchá, ktoré si nedokázali predstaviť, že by mali právo hovoriť čo i len do toho, či na hodine telocviku budeme hrať futbal, alebo volejbal. V decembri sme však už volili riaditeľa.
Už si presne nepamätám, ako myšlienka voľby vznikla, či bola dovtedajšiemu riaditeľovi vyslovená nedôvera, alebo sám ponúkol funkciu. V každom prípade, voľby sa konali a vymyslel sa zaujímavý volebný mechanizmus. Riaditeľa volili všetci učitelia a po jednom hlase mal aj každý ročník študentov. Medzi študentmi voľby prebiehali tak, že v každej triede v ročníku sa hlasovali za jednotlivých kandidátov a potom sa všetky hlasy v ročníku spočítali. Zároveň bol z každého ročníka vymenovaný jeden študent – zástupca, ktorý hodil do volebnej urny lístok s víťazom vo svojom ročníku.
Ako prváci sme z týchto našich prvých volieb boli dosť zmätení. Akosi sme ich nevedeli uchopiť a nájsť kritériá, podľa ktorých budeme jednotlivých kandidátov posudzovať. Na gymnáziu sme boli len niekoľko týždňov a uchádzačov o riaditeľskú funkciu sme vlastne vôbec nepoznali. Niektorí sa teda rozhodovali čisto podľa sympatií, iní zase podľa referencií od starších spolužiakov. Viac nás zaujímala garancia tajnosti hlasovania.
Keby sme sa na naše prvé voľby pozreli ako na pokus o vyrovnanie sa s minulosťou v jednej malej inštitúcii, tak výsledok sa dá tak trochu zovšeobecniť aj na celé Slovensko. Razantné vyrovnanie sa s komunizmom vtedy neprebehlo.
Aj naše voľby vyhral dovtedajší riaditeľ, prednovembrový člen strany, ale slušný človek, ktorý s odovzdanosťou znášal, že každý rok musel na okresnom výbore strany vysvetľovať, prečo jeho škola patrí k celoslovenským lídrom v počte absolventov, hlásiacich sa na štúdium v kňazských seminárov. Nikdy sa to však nepremietlo do nejakých drsných antináboženských opatrení alebo do nátlaku na študentov, ktorí pocítili duchovné povolanie. Naopak, viacerí kňazi, absolventi gymnázia, sa ešte po rokoch o tomto riaditeľovi vyjadrovali s rešpektom.
A keďže dvaja riaditeľovi protikandidáti z volieb sa hneď na to stali jeho zástupcami, tak spokojní s výsledkom boli vlastne všetci.

.hudba
Pred novembrom 1989 sa mohlo stať, že by vás vyšetrovali či odsúdili za to, že máte nejakú platňu vo svojej hudobnej zbierke. Ak išlo o speváka kritického k režimu,  napríklad platňu Karla Kryla, mohli ste ísť sedieť. Ak ste spievali protirežimové piesne, mali ste na krku eštebákov. Ak ste chceli verejne koncertovať, museli ste absolvovať prehrávky. Spočívali aj v tom, že komisia skontrolovala texty piesní, vyskúšala vás z hudobnej teórie a marxizmu-leninizmu. Ak ste prešli, dostali ste pečiatku. Takýmto spôsobom mal režim pod kontrolou hudobnú scénu v Československu. Stačilo, aby sa komisii niečo nepáčilo alebo na ňu zatlačil niekto z vyšších miest a bolo po všetkom. Bez prehrávok sa dalo hrať len načierno. Vtedy hrozil zásah polície a hrozby zo strany ŠtB.
Veľkú zmenu pred rokom a po roku ’89 pocítila skupina Zóna A. Bratislavským punkerom sa podarilo spraviť prehrávky  až na tretí pokus, v roku 1987, no ani papier jej nezaručil, že bude môcť vystupovať bez problémov. Hlavným dôvodom bol fakt, že ich komunisti označovali za členov  takzvanej „závadovej“ mládeže.
Po sedemnástom novembri nezmyselné prehrávky zanikli a Zóna A nepotrebovala na koncertovanie žiadne povolenie. Okrem toho sa ich vystúpenia nekončili policajným zásahom a nikto im nehrozil vyhodením zo školy alebo zamestnania.
Na Slovensku neboli takmer žiadni hudobníci, ktorí by otvorene vystupovali proti režimu. Najbližšie k tomu mal slovenský pesničkár Ivan Hoffman, čo mu od polovice 80. rokov vynieslo zákaz koncertovania. Odvtedy Hoffman vystupoval len sporadicky. Ešte v júni bol nepriateľom ľudu, no v revolučných dňoch stál na pódiu pred davmi a jeho pieseň Sľúbili sme si lásku sa stala symbolom revolúcie. Po revolúcii vydal debutový album Verím, že sa to dá... (1990), ale znechutený z ponovembrového vývoja na Slovensku nakoniec odišiel do Prahy, stal sa novinárom a gitaru zavesil na klinec.
No za hudbu boli popoťahovaní aj obyčajní ľudia, ktorí podľa komunistických súdov vlastnili doma nahrávky s „poburujúcim obsahom“. Pašované platne so západným obsahom boli ako-tak tolerované, no ak ste počúvali napríklad Krylovho Bratříčka, mohli ste sa ľahko stať nepriateľom komunistického režimu. V roku 1972 odsúdili manžela Agnešy Kalinovej Jána Ladislava Kalinu na dva roky väzenia za to, že doma počúvali album Bratříčku, zavírej vrátka. Postih hrozil nielen za počúvanie, ale aj hranie jeho piesní. Krylove nahrávky si ľudia vymieňali na kazetách alebo sa do Československa pašovali s falošnými obalmi. Vnútri bol „závadový“ obsah, no z coveru sa na vás usmievala vysmiata nemecká speváčka s nápisom Musik zum träumen (Hudba na snívanie). Keď potom český pesničkár vystúpil počas revolúcie na Námestí SNP a zahral Děkuji, ľudia na námestí si uvedomili, že režimu definitívne odzvonilo.

.život tínedžera (Marek Vagovič)
Pre komunistov a ich bezpečnostné zložky – najmä pre obávanú Štátnu bezpečnosť (ŠtB) – bol podozrivý aj kontakt so Západom. A je jedno, či ste sa stretávali (písali si) s emigrantmi, alebo s ľuďmi, ktorí sa legálne vysťahovali do „kapitalistickej cudziny”. V oboch prípadoch ste vzbudzovali pozornosť štátnych orgánov, pričom mnohí museli tento typ komunikácie vysvetľovať aj agentom tajnej polície.
Moja teta sa začiatkom 80. rokov zoznámila s kosovským Albáncom, ktorý žil v tom čase v Berne. Ako švajčiarsky občan prišiel na dovolenku do Bratislavy. Keď sa zobrali, odišli spolu do Bernu, odkiaľ nám neskôr teta posielala balíky s čokoládami, zahraničnými hudobnými časopismi aj oblečením. Rifle alebo mikina zo „Západu” boli vtedy pre dvanásťročného chlapca niečo ako zjavenie.
Uprostred tej socialistickej šede a uniformity ste však zároveň pôsobili ako päsť na oko. Politiku režimu som začal chápať, keď ma na chodbe zastavil riaditeľ našej základnej školy v Petržalke. Kovaný komunista, akoby vystrihnutý z fimov Pelíšky či Pupendo.
V ten deň som mal totiž na sebe svetlomodrú mikinu s veľkým nápisom: USA is my country. Keď to zbadal, začal na mňa kričať, že čo to má znamenať. „Poslala mi ho teta zo Švajčiarska,” odpovedal som ustráchane. „Nech ťa v tom už viac nevidím. Naším vzorom je Sovietsky zväz,” dodal súdruh riaditeľ. Keď som to hovoril doma, otec len mávol rukou. Nebol síce disident, s obľubou však počúval Hlas Ameriky aj Slobodnú Európu. Mama bola opatrnejšia, nechcela, aby som zbytočne provokoval. „Protištátnu” mikinu som nosil aj naďalej, no keď som v škole zbadal riaditeľa, radšej som sa mu vyhol.
S časopismi typu Bravo, ktoré mi posielala teta zo Švajčiarska, som chodil koncom 80. rokov na pololegálne burzy do Sadu Janka Kráľa. Vnútri boli totiž plagáty a nálepky vtedajších popových hviezd – na odbyt išiel najmä Michael Jackson, Madonna či Depeche Mode. Privyrábať si týmto spôsobom v štáte, kde nebolo povolené podnikanie, bol vcelku adrenalín: vždy, keď sa blížili policajti, sme všetko nahádzali do igelitiek, ustúpili a počkali, kým zmiznú z dohľadu.
Na socialistických burzách sa predávali len oficiálne vydané, najmä zahraničné nosiče: keď ste chceli Karla Kryla či Zónu A, oslovili ste konkrétneho človeka a odovzdali mu peniaze a prázdnu kazetu. Na druhý deň vám ju na dohodnutom mieste vrátil aj s nahrávkou.
Ľudia mali za socializmu často problémy aj pre dlhé vlasy. Keď ma zbadal riaditeľ gymnázia, na ktoré som nastúpil v septembri 1989, okamžite ma poslal k holičovi. Dnes sa môžete stretávať aj písať si, s kým chcete. Príbuzní zo zahraničia vám môžu posielať aj politicky „nekorektné” listy, respektíve balíky s trendy oblečením bez toho, aby museli niekomu čokoľvek vysvetľovať. Môžete nosiť vlasy po zem aj mikinu s Obamom, čítať New York Times, počúvať punk aj slobodne podnikať. Aj za toto vďačíme novembru 1989.

.rodina na Západe (Elena Akácsová)
Aj ja som patrila k tým šťastným deťom, čo mali príbuzných vonku a dostávali od nich občas balíky so zvláštnou vôňou Západu. Ja som mala doslova strýčka v Amerike, aj keď v skutočnosti to bol prastrýko, babkin brat.
Málokedy obsahovali niečo naozaj cenné, zväčša išlo o oblečenie či elektroniku už použitú, ale v sedemdesiatych rokoch bola pre dieťa cenná aj natrhnutá farebná igelitka z amerického obchoďáku. Lepila som si ju ešte rok potom zvnútra hnedým leukoplastom. Každý balík prišiel preclený – rozumej otvorený, rozhádzaný, niektoré veci nekompletné. Mňa najviac zarmútilo, že čudná chudá bábika, ktorú som dostala, nemala jednu topánočku. Že to bola slávna Barbie, to som netušila, ani nikto v mojom okolí. Aj napriek tomu, že išlo o bazárový tovar, vyrubili nám na všetky veci clo, akoby išlo o najdrahšie a najnovšie modely tej kategórie. Colníci nesledovali to, čo majú v popise práce všade na svete, teda chrániť ekonomický záujem krajiny, ich nadpráca bola zrejmá. Nešlo len o to, zabrániť šíreniu politicky „závadných“ materiálov, cenzúru, ale skôr o to, všemožne znepríjemniť, znechutiť a skomplikovať akýkoľvek vzťah našinca s emigrantmi spoza železnej opony. Do akej miery si pri tom sami prilepšovali rodinný rozpočet a inventár, neviem posúdiť, ale historka, ako išla babka vysoké clo reklamovať len s tým, že je úbohá vdova a dôchodkyňa a tu máte, zoberte si tieto veci z balíka, na čo následne clo skresali na pár korún, svedčí o veľkej voľnosti v clotvorbe.

Zaujímavé bolo aj cenzurovanie listov. Zväčša chodili neotvorené, ale keď strýko priložil babke do listu pár dolárov na prilepšenie, málokedy to bolo viac ako desať dolárov, často si babka v liste namiesto bankovky našla len potvrdenie, že doláre sú dobre uložené v štátnej banke československej a môže si ich prísť vyzdvihnúť a v regulárnom kurze vymeniť za československé koruny.

Niekedy v roku 1984 vykradli môjmu priateľovi internátnu izbu a spolu s jeho vecami si zlodeji odniesli aj môj walkman. Priateľ mi oznámil, že aj ja sa musím neodkladne dostaviť na oddelenie Verejnej bezpečnosti vypovedať vo veci môjho walkmanu, prenosného kazetového prehrávača.
Správali sa ku mne, ako by som bola zlodejka, a nie poškodená, navyše, keď som povedala, že to bol darček od strýka z Ameriky, začali byť vyslovene nepríjemní. No to sa pozrime, študentka vysokej školy a má strýka v Amerike! To by sme mohli na tvoju školu nahlásiť. Načo by bola mojej škole takáto informácia, netuším, ale účel bol splnený, strach mi nahnali, bola som zúfalo nepoučená o svojich právach a možnostiach. Takže keď mi napokon dali prečítať zápisnicu a bolo v nej množstvo hrúbok, zvlášť „stríko z Ameriky“ kričal po oprave, neodvážila som sa na ne upozorniť, podpísala som a rýchlo vypadla. Tá všeobecná atmosféra strachu, prezumpcia viny, zneužívanie orgánov, ktoré majú chrániť občana proti nemu, to bolo horšie ako nemožnosť vybehnúť do Viedne nakúpiť si všetky tie spotrebné veci, po ktorých nám duša pišťala.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite