Denník SME je tu už pätnásť rokov. To je dobrá správa. Pre tých, čo si to nemôžu pamätať, len krátka pripomienka: SME vznikol pár dní po ustanovení novej republiky na protest proti štýlu vládnutia Vladimíra Mečiara & comp.

Kto chce spoznať križiacke hrady v Turecku, musí sa stať objaviteľom. Nepatria totiž k propagovaným pamiatkam. Niektoré stoja v mestách, iné na ich okraji a tie posledné chátrajú opustené na samote. Zabudnite na Rodos či Maltu, skutočné križiacke dobrodružstvo čaká na východe.

Dospeláci majú zase raz nezaslúženú výhodu. Dobrá kniha pre dospelých je pre deti zväčša nečitateľná, ale dobrá kniha pre malých prináša chutné čítanie aj dospelým. To je aj prípad štvrtého románu írskeho spisovateľa Johna Boynea Chlapec v pásikavom pyžame. Čudný príbeh.

Odtiaľto, zdola, to vyzerá tak, že rok 2007 patril mužovi bez úsmevu. Ty vieš, prečo sa nesmeje, my nie. A nie je to naša vec. Ale trochu sa už obávame, že to s tou jeho studenou tvárou, prísnym zostrihom a horúcou láskou k neslobode preháňa.

Na tej výstave som bol dvakrát. V sobotu sa volala

Väčšinový verejný obraz skínov je, že majú vyholené lebky, bombery, baganče, zdravia sa vystretou pravicou a hajlujú. To je však len viditeľné „perie“, deklarácia skupinovej príslušnosti.

Po internete obieha správa, že islamisti majú svojho človeka priamo v amerických prezidentských voľbách. Vraj je to muž, ktorý sa maskuje za kresťana, no v skutočnosti mal moslimskú výchovu, učili ho v madrase a dnes má šancu byť prezidentom.

Led Zeppelin, Genesis, Van Halen, Sex Pistols, The Police, Smashing Pumpkins, Rage Against The Machine, Spice Girls... Hoci sa to nezdá, tieto skupiny majú niečo spoločné – nedávno sa s

Nemám televízor. Nemám ho už pol roka. Za ten polrok som si navykol počúvať rádio. Český rozhlas. Rádiožurnál. Prvý program verejnoprávneho rádia. Hrali na ňom síce strašnú hudbu, čudnú zmes toho najhoršieho z 80. rokov s tým najhorším z našich rokov, ale boli tam informácie.

Kedysi som tu napísal, že sa oplatí počúvať, čo vraví slovenský hip-hop. Teraz napíšem, čo som sa dopočul. Zistil som, že raperi majú mikrofón. To je hlavné posolstvo. Mikrofón zažíva zlaté obdobie, niečo ako v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, keď si ho tety dávali vyondulovať na hlavy.