Kto chce spoznať križiacke hrady v Turecku, musí sa stať objaviteľom. Nepatria totiž k propagovaným pamiatkam. Niektoré stoja v mestách, iné na ich okraji a tie posledné chátrajú opustené na samote. Zabudnite na Rodos či Maltu, skutočné križiacke dobrodružstvo čaká na východe.
Križiacke hrady tvoria stáročný systém oporných bodov a niektoré mali vojenský význam až do prvej svetovej vojny. Bedekre vám však pri ich spoznaní veľmi nepomôžu. Píšu nanajvýš o zločinoch štvrtej výpravy, nič však o význame pre Byzanciu či slávnych okamihoch bitiek na dnešnom tureckom území, o architektúre či menách rytierov. Politická korektnosť nepustí. Ani na mieste nečakajte viac informácií. Nanajvýš sa dozviete, čo sa s hradmi stalo, keď ich dobyli Turci. Tí síce dostavali mešity a v súčasnosti pridali štátnu zástavu, neraz pýtajú aj vstupné, ale o minulosti len kde-tu utrúsia slovo. Tým vzrušujúcejšie je odkrývanie neznámeho.
.uhorský dvojkríž v Bodrume
Cestu začíname v rodisku Hérodota, v Bodrume. Historický Halikarnassos nie je len domovom pozostatkov mauzólea, jedného z divov sveta. Stojí tu aj hrad svätého Petra, ktorý vybudovali v 15. storočí Johaniti z blízkeho Rodosu. Je to architektonický skvost: má zložitý systém vnútorných a vonkajších múrov, dvojitých až trojitých hradieb, ktoré umožňovali čiastočnú obranu hradu. Vnútri sú výrazné najmä islamské symboly a mešita, zaujímavé je múzeum podmorskej archeológie. Kde-tu však zostalo čosi po križiakoch, napríklad trochu záhadný uhorský dvojkríž nad jednou bránou.
Jednodňová návšteva malého Bodrumu však celkom stačí. Otogar, čiže autobusová stanica, je priamo v meste, kebaby, potraviny či reštaurácie s čajom na každom rohu, takže možno vyraziť na východ. Cestuje sa fajn, Turecko je bezpečná krajina, ľudia pohostinní a srdeční. Na menej dostupné miesta sa lepšie ide autom, no zaujímavejší je autobus. Ste v ňom bližšie k Turkom a nemusíte ani znášať útrapy „tretieho sveta“ – štandard je vyšší ako na Slovensku.
Druhým križiackym hradom na našej ceste je – ešte pred Antalyou – Olympos (Olimpos). Zaujímavý ani nie tak pre ruiny, ako pre ich okolie. Neďaleko sú stáročia horiace ohne Chimaera, ideálny čas na návštevu je teda noc. Byzantské mesto priamo pri hrade však väčšina cudzincov neprávom obchádza. Chodia sem skôr mladí Turci z miest. Býva sa v zruboch, služby sú slabšie, jedlo jednoduché, aspoň piva Efez je dosť. Ruiny hradu stoja nad riekou, ktorá sa vlieva do mora, a všetko z nich vidieť ako na dlani. Nádhera, no o hrade sa z miestnych zdrojov nedozviete nič. O byzantskom mestečku aspoň to, kde stál kostol, palác, kde býval biskup a kde bol cintorín.
.červená Alanya
Alanya je červená. Tak sa mi vryla do pamäti. Tomuto 200-tisícovému mestu dominuje turizmus, červená veža a ruiny starého hradu. Na kopci stojí aj malebný byzantský kostolík za hradbami, ale keďže mesto bolo tri storočia hlavným prístavom seldžuckých Turkov, nesie najmä ich stopy. Na hrad dôjdete aj peši, ak zvládnete päť kilometrov do kopca. V Alanyi máte šancu nájsť slovenských turistov. Poslednú – ďalej na východ ich nebude veľa ani z iných štátov. Napokon, bližšie ako do Istanbulu máte odtiaľto do Sýrie.
Prvým skvostom na ďalšej ceste je Anamur. Hneď pre dve veci – anamurský hrad a „mesto duchov“. Tak nazýva starobylé mesto Anamurion, založené Feničanmi, bedeker Lonely Planet. Anamurion leží zopár kilometrov pred dnešným mestom, tak sme z autobusu vystúpili skôr. A stálo to za to. Na kopci pri mori ležia stovky akoby náhrobných kameňov, rozsiahle ruiny od malého divadla až po zachovaný poschodový dom. Každý sa môže zahrať na archeológa a odkryť si mozaiku. Sú všade, stačí odhrnúť zem či porast.
Do mesta kráčame najprv peši, prestávku máme na samote, kde na slnku pracuje žena a v tieni pofajčieva muž. Potom stopneme dovolenkujúci francúzsky pár – Francúzi sú dobrým znamením, že niekde v okolí sa hádam bude dať dobre najesť.
Hneď za mestom pri ceste na Tarzus stojí Anamurský hrad a vyzerá ako z rozprávky: na výbežku pri mori, hladké steny, viacero obranných veží. Patril johanitom, ktorí ho prebudovali z rímskej pevnosti. Osmanskí Turci neskôr dostavali mešitu a tí súčasní zavesili červenú vlajku s polmesiacom a hviezdou. Stavba je prostá, David Nicolle ju v knihe Křižácké hrady ve Svaté zemi označuje za príklad prvotnej križiackej architektúry, aká sa budovala na dobytom území na osamotenom mieste. To je presne Mamure kalesi, ako znie dnešný turecký názov hradu.
Pred hradom čaká unudená predavačka lístkov, jej dvaja fajčiaci kolegovia a hlučné rádio. Inak je hrad iba náš. Prejsť sa dá po takmer celom obvode hradieb aj vystúpiť na veže, mešita s hrdzavou strechou je zatvorená. Fotky z hradu vyzerajú vďaka zubatým stredovekým hradbám a moru, ktoré obmýva hradby, výborne. Presne naopak – neveľmi čisto – pôsobí jediná reštaurácia pri hrade. Asi tu málokto jedáva. No my sme hladní a navyše čakáme na autobus. „Ten pôjde najskôr o hodinu, máte čas,“ dušuje sa kuchár a majiteľ v jednej osobe. Objednáme si teda celé menu. Žiaľ, mýli sa. Ale ten veselý Turek rýchlo porozumie, že naozaj potrebujeme ísť ďalej, a dostávame aspoň kebab v novinách. Autobus nám sám stopne, stíhame zaplatiť, prevziať balíček a ešte nám aj s úsmevom zamáva.
.utopený cisár
Cesta po pobreží nás zavedie do mesta Silifke, s ktorým si Európan spája najmä meno Frederika Barbarossu. Tento nemecký cisár a slávny rytier, v stredoveku vzor ideálneho panovníka, sa po víťazstve Saladína a porážke križiakov vo Svätej zemi rozhodol viesť tretiu krížovú výpravu. Tá sa v júni 1190 neslávne skončila práve tu. Cisár sa totiž utopil v rieke, ktorá preteká cez Silifke. Táto historka sa občas zosmiešňuje, no na mieste pôsobí inak. Rieka má silný prúd a prebrodiť ju na koni v brnení asi nie je maličkosť. Najmä pre 65-ročného panovníka. Nad mestom stojí mohutný križiacky hrad, pre opravy je však uzavretý. Zato nás však asi 30 kilometrov za Silifke čaká najromantickejšie miesto výletu. Doslova Panenský hrad.
Mestečko sa volá podľa tohto hradu – Kizkalesi. Je útulné a na veľkej pláži stretnete iba Turkov. Viac ako angličtina tu pomôže sto slov z nemčiny alebo ruky a nohy. Všetko je lacné, predavači už nie sú dotieraví, exotiku pre nich predstavujeme my. A sú tu hneď dva hrady. Korkyos na brehu pochádza z byzantských čias, ale v 13. storočí ho prestavali Arméni a potom ho používali aj križiaci. Až kým si – asi o kilometer, na ostrovčeku v mori, nevybudovali hrad nový, zvaný Panenský. Jeho biele múry akoby na modrej hladine plávali, osvetlený v noci pôsobí zázračne. Obidva hrady sú vlastne ruiny, hoci Panenský má zachované vonkajšie múry, ku ktorým za menší poplatok vozí záujemcov motorový čln. Krásu stavieb však násobí ich vzájomná blízkosť. Zvádza na predstavy, ako bojovali proti sebe, ako sa rytier z „plávajúceho“ hradu uchádzal o ruku gréckej panny a podobne. Nič z toho nie je pravda, romantiku to však nezahubí.
.pojem Antiochia
Ďalší deň sa odkláňame od pobrežia: láka nás Tarzus, kde sa narodil svätý Pavol. Príjemne sa vezieme v malom starom dolmuši, čo je niečo ako minibus. Sprievodca sa vykláňa z dverí a na stojacich pokrikuje: „Tarsus, Tarsus!“ Pritom v Tarze nič nie je: cesty zaprášené, hotely špinavé. Zo starého kostola svätého Pavla je mešita, nový pochádza z 19. storočia. Okrem toho je tu už len studňa a základy domu, kde sa narodil Šavol, muž, ktorý zmenil kresťanstvo a dejiny. V tom meste niet dokopy ani čo odfotiť, a predsa si jeho atmosféru a vôňu pamätám dodnes. Rovnako ako všadeprítomnú chudobu.
Z Tarzu sa treba vybrať na dvojmiliónovú Adanu, štvrté najväčšie mesto v krajine. Táto oblasť hospodársky najviac doplatila na vojnu s Irakom. Mersin, Adana a Iskenderun boli aj centrami, cez ktoré Irak obchodoval so Západom. Od prvej vojny v Zálive je tomu koniec. Práve Adana, a nie Kars (ako o tom píše Orhan Pamuk vo svojej poslednej knihe), je dnes centrom radikálneho islamu v Turecku. Aj s paradoxnými väzbami na šiítsky Irán. Z Adany vedie cesta do Iskenderunu – či Alexandretty, ako mesto nazval jeho „skromný“ zakladateľ v roku 333 pred Kristom. V meste opäť nič nie je, dôležitý je akurát otogar, kde prestupujeme na autobus do historickej Antiochie, dnes dvojjazyčne známej (po arabsky) ako Hatay alebo (po turecky) Antakya. Vidieť, že táto časť k Turecku vlastne nepatrí. Väčšinu tvoria Arabi, žije tu najviac kresťanov v krajine a vládne tu iná atmosféra. Ortodoxní aj katolíci si pochvaľujú náboženský zmier. Francúzsky mních, ktorý tu žije už 50 rokov, nám tvrdí, že kresťanom je tu lepšie než na severe. Arabi sú ku kresťanom, paradoxne, tolerantnejší ako Turci.
Antiochia je pojem. Odohralo sa pri nej niekoľko veľkých križiackych bitiek prvej výpravy a jej dobytie bolo pre križiakov strategickým úspechom. Ale je to aj mesto evanjelistu svätého Lukáša, mesto s „prvou katedrálou“, pôsobisko svätého Petra a Pavla, kedysi multikultúrne, bohaté, vplyvné. Dnes je to periféria s atmosférou a skvelým múzeom. Toľko križiackych mincí inde nenájdete.
Zvyšky hradieb Antiochie vidieť dodnes. Historik križiackych výprav Steven Runciman opisuje Antiochiu ako mesto s mohutnými hradbami so 400 obrannými vežami, mestská citadela sa týčila do 300 metrov a v meste boli bohaté zásoby vody, záhrady plné ovocia a zeleniny. Antiochiu nebolo možné fyzicky obkľúčiť a vyhladovať. Hladovali skôr útočníci za jeho hradbami – tak ako križiaci, ktorí pod vedením Bohemunda z Tarentu museli navyše v rokoch 1097 – 1098 v okolí Antiochie vybojovať viacero bitiek proti presile podporujúcej seldžuckých Turkov. Bohemund však nakoniec, vďaka zrade arménskeho vojaka, mesto dobyl. Po troch týždňoch, koncom júna 1089, z mesta slávne vypochodoval a v poslednej bitke zabezpečil aj okolie. Pritom proti európskym rytierom v ťažkej zbroji stálo horúce leto, presily i neznámy terén.
Strategický význam Antiochie potvrdzuje aj to, že v okolí je až osem križiackych pevností. Sú mimo ciest, dostupné len peši či autom. Najzachovalejší je asi Koz, až pod mestom Samandagi. Veľkoleposť slávneho Crac des Chevaliers, ležiaceho v neďalekej Sýrii, však nedosahuje žiadny z nich. Tam, kde sa pre nás cesta končí, sa teda to najzaujímavejšie začína: Sýria, pobrežie Libanonu a Svätá zem. Čo prístav, to historická kapitola. A pre cestovateľa sen, ktorý sa raz možno aj splní.
Križiacke hrady tvoria stáročný systém oporných bodov a niektoré mali vojenský význam až do prvej svetovej vojny. Bedekre vám však pri ich spoznaní veľmi nepomôžu. Píšu nanajvýš o zločinoch štvrtej výpravy, nič však o význame pre Byzanciu či slávnych okamihoch bitiek na dnešnom tureckom území, o architektúre či menách rytierov. Politická korektnosť nepustí. Ani na mieste nečakajte viac informácií. Nanajvýš sa dozviete, čo sa s hradmi stalo, keď ich dobyli Turci. Tí síce dostavali mešity a v súčasnosti pridali štátnu zástavu, neraz pýtajú aj vstupné, ale o minulosti len kde-tu utrúsia slovo. Tým vzrušujúcejšie je odkrývanie neznámeho.
.uhorský dvojkríž v Bodrume
Cestu začíname v rodisku Hérodota, v Bodrume. Historický Halikarnassos nie je len domovom pozostatkov mauzólea, jedného z divov sveta. Stojí tu aj hrad svätého Petra, ktorý vybudovali v 15. storočí Johaniti z blízkeho Rodosu. Je to architektonický skvost: má zložitý systém vnútorných a vonkajších múrov, dvojitých až trojitých hradieb, ktoré umožňovali čiastočnú obranu hradu. Vnútri sú výrazné najmä islamské symboly a mešita, zaujímavé je múzeum podmorskej archeológie. Kde-tu však zostalo čosi po križiakoch, napríklad trochu záhadný uhorský dvojkríž nad jednou bránou.
Jednodňová návšteva malého Bodrumu však celkom stačí. Otogar, čiže autobusová stanica, je priamo v meste, kebaby, potraviny či reštaurácie s čajom na každom rohu, takže možno vyraziť na východ. Cestuje sa fajn, Turecko je bezpečná krajina, ľudia pohostinní a srdeční. Na menej dostupné miesta sa lepšie ide autom, no zaujímavejší je autobus. Ste v ňom bližšie k Turkom a nemusíte ani znášať útrapy „tretieho sveta“ – štandard je vyšší ako na Slovensku.
Druhým križiackym hradom na našej ceste je – ešte pred Antalyou – Olympos (Olimpos). Zaujímavý ani nie tak pre ruiny, ako pre ich okolie. Neďaleko sú stáročia horiace ohne Chimaera, ideálny čas na návštevu je teda noc. Byzantské mesto priamo pri hrade však väčšina cudzincov neprávom obchádza. Chodia sem skôr mladí Turci z miest. Býva sa v zruboch, služby sú slabšie, jedlo jednoduché, aspoň piva Efez je dosť. Ruiny hradu stoja nad riekou, ktorá sa vlieva do mora, a všetko z nich vidieť ako na dlani. Nádhera, no o hrade sa z miestnych zdrojov nedozviete nič. O byzantskom mestečku aspoň to, kde stál kostol, palác, kde býval biskup a kde bol cintorín.
.červená Alanya
Alanya je červená. Tak sa mi vryla do pamäti. Tomuto 200-tisícovému mestu dominuje turizmus, červená veža a ruiny starého hradu. Na kopci stojí aj malebný byzantský kostolík za hradbami, ale keďže mesto bolo tri storočia hlavným prístavom seldžuckých Turkov, nesie najmä ich stopy. Na hrad dôjdete aj peši, ak zvládnete päť kilometrov do kopca. V Alanyi máte šancu nájsť slovenských turistov. Poslednú – ďalej na východ ich nebude veľa ani z iných štátov. Napokon, bližšie ako do Istanbulu máte odtiaľto do Sýrie.
Prvým skvostom na ďalšej ceste je Anamur. Hneď pre dve veci – anamurský hrad a „mesto duchov“. Tak nazýva starobylé mesto Anamurion, založené Feničanmi, bedeker Lonely Planet. Anamurion leží zopár kilometrov pred dnešným mestom, tak sme z autobusu vystúpili skôr. A stálo to za to. Na kopci pri mori ležia stovky akoby náhrobných kameňov, rozsiahle ruiny od malého divadla až po zachovaný poschodový dom. Každý sa môže zahrať na archeológa a odkryť si mozaiku. Sú všade, stačí odhrnúť zem či porast.
Do mesta kráčame najprv peši, prestávku máme na samote, kde na slnku pracuje žena a v tieni pofajčieva muž. Potom stopneme dovolenkujúci francúzsky pár – Francúzi sú dobrým znamením, že niekde v okolí sa hádam bude dať dobre najesť.
Hneď za mestom pri ceste na Tarzus stojí Anamurský hrad a vyzerá ako z rozprávky: na výbežku pri mori, hladké steny, viacero obranných veží. Patril johanitom, ktorí ho prebudovali z rímskej pevnosti. Osmanskí Turci neskôr dostavali mešitu a tí súčasní zavesili červenú vlajku s polmesiacom a hviezdou. Stavba je prostá, David Nicolle ju v knihe Křižácké hrady ve Svaté zemi označuje za príklad prvotnej križiackej architektúry, aká sa budovala na dobytom území na osamotenom mieste. To je presne Mamure kalesi, ako znie dnešný turecký názov hradu.
Pred hradom čaká unudená predavačka lístkov, jej dvaja fajčiaci kolegovia a hlučné rádio. Inak je hrad iba náš. Prejsť sa dá po takmer celom obvode hradieb aj vystúpiť na veže, mešita s hrdzavou strechou je zatvorená. Fotky z hradu vyzerajú vďaka zubatým stredovekým hradbám a moru, ktoré obmýva hradby, výborne. Presne naopak – neveľmi čisto – pôsobí jediná reštaurácia pri hrade. Asi tu málokto jedáva. No my sme hladní a navyše čakáme na autobus. „Ten pôjde najskôr o hodinu, máte čas,“ dušuje sa kuchár a majiteľ v jednej osobe. Objednáme si teda celé menu. Žiaľ, mýli sa. Ale ten veselý Turek rýchlo porozumie, že naozaj potrebujeme ísť ďalej, a dostávame aspoň kebab v novinách. Autobus nám sám stopne, stíhame zaplatiť, prevziať balíček a ešte nám aj s úsmevom zamáva.
.utopený cisár
Cesta po pobreží nás zavedie do mesta Silifke, s ktorým si Európan spája najmä meno Frederika Barbarossu. Tento nemecký cisár a slávny rytier, v stredoveku vzor ideálneho panovníka, sa po víťazstve Saladína a porážke križiakov vo Svätej zemi rozhodol viesť tretiu krížovú výpravu. Tá sa v júni 1190 neslávne skončila práve tu. Cisár sa totiž utopil v rieke, ktorá preteká cez Silifke. Táto historka sa občas zosmiešňuje, no na mieste pôsobí inak. Rieka má silný prúd a prebrodiť ju na koni v brnení asi nie je maličkosť. Najmä pre 65-ročného panovníka. Nad mestom stojí mohutný križiacky hrad, pre opravy je však uzavretý. Zato nás však asi 30 kilometrov za Silifke čaká najromantickejšie miesto výletu. Doslova Panenský hrad.
Mestečko sa volá podľa tohto hradu – Kizkalesi. Je útulné a na veľkej pláži stretnete iba Turkov. Viac ako angličtina tu pomôže sto slov z nemčiny alebo ruky a nohy. Všetko je lacné, predavači už nie sú dotieraví, exotiku pre nich predstavujeme my. A sú tu hneď dva hrady. Korkyos na brehu pochádza z byzantských čias, ale v 13. storočí ho prestavali Arméni a potom ho používali aj križiaci. Až kým si – asi o kilometer, na ostrovčeku v mori, nevybudovali hrad nový, zvaný Panenský. Jeho biele múry akoby na modrej hladine plávali, osvetlený v noci pôsobí zázračne. Obidva hrady sú vlastne ruiny, hoci Panenský má zachované vonkajšie múry, ku ktorým za menší poplatok vozí záujemcov motorový čln. Krásu stavieb však násobí ich vzájomná blízkosť. Zvádza na predstavy, ako bojovali proti sebe, ako sa rytier z „plávajúceho“ hradu uchádzal o ruku gréckej panny a podobne. Nič z toho nie je pravda, romantiku to však nezahubí.
.pojem Antiochia
Ďalší deň sa odkláňame od pobrežia: láka nás Tarzus, kde sa narodil svätý Pavol. Príjemne sa vezieme v malom starom dolmuši, čo je niečo ako minibus. Sprievodca sa vykláňa z dverí a na stojacich pokrikuje: „Tarsus, Tarsus!“ Pritom v Tarze nič nie je: cesty zaprášené, hotely špinavé. Zo starého kostola svätého Pavla je mešita, nový pochádza z 19. storočia. Okrem toho je tu už len studňa a základy domu, kde sa narodil Šavol, muž, ktorý zmenil kresťanstvo a dejiny. V tom meste niet dokopy ani čo odfotiť, a predsa si jeho atmosféru a vôňu pamätám dodnes. Rovnako ako všadeprítomnú chudobu.
Z Tarzu sa treba vybrať na dvojmiliónovú Adanu, štvrté najväčšie mesto v krajine. Táto oblasť hospodársky najviac doplatila na vojnu s Irakom. Mersin, Adana a Iskenderun boli aj centrami, cez ktoré Irak obchodoval so Západom. Od prvej vojny v Zálive je tomu koniec. Práve Adana, a nie Kars (ako o tom píše Orhan Pamuk vo svojej poslednej knihe), je dnes centrom radikálneho islamu v Turecku. Aj s paradoxnými väzbami na šiítsky Irán. Z Adany vedie cesta do Iskenderunu – či Alexandretty, ako mesto nazval jeho „skromný“ zakladateľ v roku 333 pred Kristom. V meste opäť nič nie je, dôležitý je akurát otogar, kde prestupujeme na autobus do historickej Antiochie, dnes dvojjazyčne známej (po arabsky) ako Hatay alebo (po turecky) Antakya. Vidieť, že táto časť k Turecku vlastne nepatrí. Väčšinu tvoria Arabi, žije tu najviac kresťanov v krajine a vládne tu iná atmosféra. Ortodoxní aj katolíci si pochvaľujú náboženský zmier. Francúzsky mních, ktorý tu žije už 50 rokov, nám tvrdí, že kresťanom je tu lepšie než na severe. Arabi sú ku kresťanom, paradoxne, tolerantnejší ako Turci.
Antiochia je pojem. Odohralo sa pri nej niekoľko veľkých križiackych bitiek prvej výpravy a jej dobytie bolo pre križiakov strategickým úspechom. Ale je to aj mesto evanjelistu svätého Lukáša, mesto s „prvou katedrálou“, pôsobisko svätého Petra a Pavla, kedysi multikultúrne, bohaté, vplyvné. Dnes je to periféria s atmosférou a skvelým múzeom. Toľko križiackych mincí inde nenájdete.
Zvyšky hradieb Antiochie vidieť dodnes. Historik križiackych výprav Steven Runciman opisuje Antiochiu ako mesto s mohutnými hradbami so 400 obrannými vežami, mestská citadela sa týčila do 300 metrov a v meste boli bohaté zásoby vody, záhrady plné ovocia a zeleniny. Antiochiu nebolo možné fyzicky obkľúčiť a vyhladovať. Hladovali skôr útočníci za jeho hradbami – tak ako križiaci, ktorí pod vedením Bohemunda z Tarentu museli navyše v rokoch 1097 – 1098 v okolí Antiochie vybojovať viacero bitiek proti presile podporujúcej seldžuckých Turkov. Bohemund však nakoniec, vďaka zrade arménskeho vojaka, mesto dobyl. Po troch týždňoch, koncom júna 1089, z mesta slávne vypochodoval a v poslednej bitke zabezpečil aj okolie. Pritom proti európskym rytierom v ťažkej zbroji stálo horúce leto, presily i neznámy terén.
Strategický význam Antiochie potvrdzuje aj to, že v okolí je až osem križiackych pevností. Sú mimo ciest, dostupné len peši či autom. Najzachovalejší je asi Koz, až pod mestom Samandagi. Veľkoleposť slávneho Crac des Chevaliers, ležiaceho v neďalekej Sýrii, však nedosahuje žiadny z nich. Tam, kde sa pre nás cesta končí, sa teda to najzaujímavejšie začína: Sýria, pobrežie Libanonu a Svätá zem. Čo prístav, to historická kapitola. A pre cestovateľa sen, ktorý sa raz možno aj splní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.