Darmo niektorí hovoria, že je to len taká príloha, osviežujúci dip či toping na ovocnom koláči. Kto ochutnal, ochotne si zoderie topánky, len aby to po obchodoch zohnal. Môj známy tomu hovorí čistý prínos. Ja zase čistý fet. Creme fraîche.

Emil, nemysli si, že sa v tomto pokročilom veku nezaujímam o dianie. Mimochodom, dianie je úžasné slovo, znamená to, že sa niečo deje. Len neviem, ako sa volá to, keď sa nedeje nič. Ale k dianiu. Čítam a dívam sa, čo sa deje v Tunise a v Egypte a keby som nebol starý skeptik, tak sa budem radovať. Že sa tam postavili proti diktatúre a že teraz nastúpia demokrati. Tak ako nastúpili u nás.

Reštaurácie a kaviarne vnímam veľmi pragmaticky. Prinesiem peniaze a výmenou za ne si nechám napĺňať zmysly podnetmi, o ktorých dúfam, že tých peňazí budú hodné.

Zmeny v Tunise neprekvapili len tamojšiu elitu. Aj Západ predvádza šokovú reakciu: zmätok, prechmaty, chvatné spisovanie ružových i čiernych scenárov vývoja. Po tejto revolúcii naozaj netúžil.

V dejinách Slovenska je liberálneho ekonomického myslenia ako šafranu. Ak však existoval veľký reprezentant tejto tradície u nás, tak to bol rodák z Veľkej Lomnice, študent Adama Smitha. Národohospodár Gregor Berzeviczy.

Svetové nahrávacie spoločnosti už roky vedú vopred prehraný boj s internetovými pirátmi. Dokonca sa tomu nehovorí pirátstvo, sťahovanie hudby zo siete sa stalo normou. Jedinou účinnou zbraňou nahrávacích spoločností proti downloadovaniu sú dnes len boxety – veľké škatule, obsahujúce všetko možné, od cédečiek až po gitarové brnkadlá. Prečo? Ich obsah, s výnimkou hudby, sa totiž nedá stiahnuť z netu.

Nech už to znamená čokoľvek, naj knihou divákov Mojej naj knihy sa stali Slovenské rozprávky Pavla Dobšinského, čo je síce v konečnom dôsledku nezmysel, ale ono je to vlastne jedno, lebo o nič nejde. Skutočne o nič, desať minút po finálovom večere po tej šou už ani pes neštekol.

V noci z ôsmeho na deviateho novembra mi prišla SMS-ka od Petra Zajaca. Stálo tam: „Zastrelili Ernesta.“ Keď som nad ránom hovoril s Oľgou Valkovou, ležala v Ernestovej posteli a plakala.

Hlúpe. Bol a nie je. Rana do srdca ho zabila, nás ranila. Aj takto sa dá opísať pocit beznádeje, ktorý je s touto podlou vraždou spojený, nech jej príčiny sú hocijaké.

Ťažko opísať, ako to teraz vyzerá u našich južných susedov. Niečo podobné asi nikto v tejto časti sveta doteraz nevidel. „Je to ako keby zhodili jadrovú bombu na Mars,“ povedal mi výstižne obyvateľ obce Kolontár.