Milí priatelia, raz nás okolnosti prinútili s kapelou prenocovať v ubytovacom zariadení hotelového typu. Bola to stuchnutá robotnícka ubytovňa. Preležané váľandy, zapľutý interiér, toalety omočené od plafónu po zem. Všetko prepálené od ohorkov. Zatuchnutý pach prepotených montérkových overalov, cigariet a piva. V automate, kde bývajú keksíky, plechovky s malinovkami a čokoládky, boli v ponuke bravčové paštéty, chleby a dokonca masť a cibuľa.

Tuším, že s teóriou cyklov som sa stretol u istého J. W. Forrestera koncom 70. rokov minulého storočia. Vtedy som tiež prvý raz čítal o existencii kondratievovských cyklov. Nikolaj Kondratiev (nar. 1892) objavil svoje „dlhé“ (päťdesiat-šesťdesiatročné) cykly skúmaním hospodárskych kríz v rozvinutých kapitalistických ekonomikách. Za jeho buržoázne vedátorstvo ho zavreli do gulagu, kde ho popravili roku 1938.

Je po Veľkej noci, po pôste, po slávnosti vzkriesenia. Mne sa však žiada vrátiť sa ešte raz k uplynulým dňom. Naše mestá a obce sa rozšírili o nové ulice, sídliská a pekné stavby. Tam už nie je príliš miesta pre kríž, božiu muku či pre kaplnku, ktoré symbolizujú tragiku nášho života. Napriek tomu aj v súčasnej dobe, tak ako po celé stáročia, my veriaci ľudia čerpáme silu a múdrosť z Ježišovho paschálneho príbehu. Mocní, bohatí, veľkňazi a zákonníci si v ňom podávajú nepohodlného, chudobného človeka a s pohŕdaním sa pýtajú: „Čo je to pravda?“ Chudobný človek je vždy len na posmech. Bezmocný, bez práva, bez práce, bez ceny, bez ochrany, bez peňazí, bez domova.

Za roky môjho diplomatického pôsobenia v Ríme som mal veľa ráz príležitosť pozorovať zasadnutie jednej či druhej komory talianskeho parlamentu (horná je Senát, dolná Poslanecká snemovňa) z tribúny vyhradenej pre diplomatický zbor. Pri vstupe do budovy overenie, či som vopred ohlásený. V období, keď som nebol v pozícii veľvyslanca, aj prechod popod bezpečnostný rám. Potom cesta k samotnej tribúne, či skôr lóži. A pri prvých návštevách informácie. Imperatívne. Verejnosť prítomná pri zasadnutí nesmie dať nijakým spôsobom najavo taký alebo onaký prejav súhlasu alebo nesúhlasu s tým, čo zaznieva alebo čo sa odohráva v zasadacej sále.

Keby sa jeho príbeh skončil v roku 1998, dnes by bol žurnalistickou ikonou. Po páde Mečiara sa však zaplietol s tajnou službou aj s mafiou, takže z hrdinu je razom obyčajný hochštapler. Právom?

Zatiaľ som sa na voľbách nezúčastnil len dvakrát, z toho raz to bol nedôstojný prezidentský výber Mečiar verzus Gašparovič. Teraz je výber lepší, tak prečo váham, či sa na župných voľbách zúčastniť?

Ak ide o mňa, to šamanovo prekliatie Ronalda pred futbalovými majstrovstvami sveta za humorné nepovažujem. S okultnými praktikami nikdy nie sú žarty. Ale o inom som chcel. Od prvých majstrovstiev ten šampionát naberá na sile. Kam sa hrabú olympijské hry, čo sa sledovanosti týka?! Lámu sa všetky rekordy, aj ten o lete človeka na Mesiac. Zvláštne, odkedy existuje tento turnaj, ani raz nevyhral tím, ktorý by mal zahraničného trénera. V jednote je sila. Stávkové kancelárie lákajú do gamblerskej pasce stále nových klientov.

Sú isté javy, ktoré sa vo vesmíre opakujú. Jedným z nich je ten, že Slobodná Európa sa raz za desať rokov zavrie do štúdia a vydá nový album.

Jeseň býva na Slovensku na filmové festivaly bohatá. Cinematik, Áčko, Filmový festival inakosti, Ekotopfilm, MFF Bratislava a tiež – už po štrnásty raz – medzinárodná prehliadka dokumentárnych filmov Jeden svet.

V bratislavskej Galérii 19 práve prebieha výstava Art brut na Slovensku, ktorej kurátorom je Vladimír Kordoš. Je súčasťou projektu, ktorý iniciovala Liga za duševné zdravie.