Myšlienka jedného kondratievovského cyklu zahrnovala expanziu, stagnáciu, recesiu a depresiu makrospoločenského systému. Prvé, čo mi vtedy za hlbokého komunizmu napadlo, bolo: „Skvelé, to by mohlo znamenať, že raz sa skončí aj tento marazmus“. Nejako podobne som v tom čase vnímal aj globalizáciu – ako trend nezvratný a nezlučiteľný s existenciou uzavretých totalitných spoločností. Potom prišiel rok 1989 a približne po dvadsiatich rokoch sa opäť stalo šlágrom slovo kríza – kríza Západu, kríza kapitalizmu, kríza životného štýlu, kríza hodnôt, demografická kríza... kríza vedomia.
Medzičasom sa aj mojej generácii naplnili individuálne životné dráhy. Od detstva cez mladosť a dospelosť sme dokráčali k starobe a podaktorí ešte ďalej. Občas sme sa pritom dramaticky vyrovnávali s peripetiami spoločenského vývoja – brutálny komunizmus, 60. roky s krátkym nádychom, sovietska okupácia, normalizácia, zánik komunizmu, etablovanie nového režimu, čoraz viditeľnejšie pukliny na jeho tele, predstavy ich plátania, rozpad Československa, vstup do EÚ, do NATO...Mečiar trikrát vyhral voľby, a napokon predsa len „odišiel od nás“, aby uvoľnil miesto Ficovi... no a teraz Ukrajina... Medzičasom jedna uťahaná generácia odchádza a ďalšia nastupuje. Zánik starého a vznik nového? Akého nového?
Skvelý, dnes už polozabudnutý matematik René Thom mal vo svojom životnom diele (Teória katastrof) takéto venovanie (pomojštené): „Tým, u nohách ktorých kľačíme a na pleciach ktorých stojíme“. Toto asi platí pre príbeh každého človeka od narodenia až po hrob a takisto pre vývoj ľudského poznania. Skutočný spoločenský pohyb je však skrumážou vzájomne sa prepletajúcich príbehov takrečeno od človeka k človeku, od komunity ku komunite, od štátu k štátu, od impéria k impériu, od jednej technologickej inovácie k druhej, od kultúry ku kultúre, od revolúcie k „revolúcii“ vrátane tých vedeckých a spirituálnych.
Nazad k J. W. Forresterovi. V knihe Svetová dynamika (vyšla v r. 1971, čítal som ju v ruštine v r. 1978, keď už bola dostupná aj u nás) opisuje tri intelektuálne, príťažlivé vlastnosti komplexných sociálnych systémov: 1) majú málo citlivých miest a tie dobre ukrývajú, 2) čo i len nepatrný impulz v týchto miestach dokáže vyvolať dramatické zmeny celého systému, 3) čas, ktorý uplynie od tohto impulzu po zmenu systému môže byť krátky, ale aj veľmi dlhý – prípad od prípadu.
A čo som to chcel vlastne povedať? Aha! Narodili sme sa do rozbehnutého vlaku a celý život tápavo zisťujeme, kam sa to vlastne rútime a kde je záchranná brzda. Popritom žijeme. Niekto tak a iný inak.
Medzičasom sa aj mojej generácii naplnili individuálne životné dráhy. Od detstva cez mladosť a dospelosť sme dokráčali k starobe a podaktorí ešte ďalej. Občas sme sa pritom dramaticky vyrovnávali s peripetiami spoločenského vývoja – brutálny komunizmus, 60. roky s krátkym nádychom, sovietska okupácia, normalizácia, zánik komunizmu, etablovanie nového režimu, čoraz viditeľnejšie pukliny na jeho tele, predstavy ich plátania, rozpad Československa, vstup do EÚ, do NATO...Mečiar trikrát vyhral voľby, a napokon predsa len „odišiel od nás“, aby uvoľnil miesto Ficovi... no a teraz Ukrajina... Medzičasom jedna uťahaná generácia odchádza a ďalšia nastupuje. Zánik starého a vznik nového? Akého nového?
Skvelý, dnes už polozabudnutý matematik René Thom mal vo svojom životnom diele (Teória katastrof) takéto venovanie (pomojštené): „Tým, u nohách ktorých kľačíme a na pleciach ktorých stojíme“. Toto asi platí pre príbeh každého človeka od narodenia až po hrob a takisto pre vývoj ľudského poznania. Skutočný spoločenský pohyb je však skrumážou vzájomne sa prepletajúcich príbehov takrečeno od človeka k človeku, od komunity ku komunite, od štátu k štátu, od impéria k impériu, od jednej technologickej inovácie k druhej, od kultúry ku kultúre, od revolúcie k „revolúcii“ vrátane tých vedeckých a spirituálnych.
Nazad k J. W. Forresterovi. V knihe Svetová dynamika (vyšla v r. 1971, čítal som ju v ruštine v r. 1978, keď už bola dostupná aj u nás) opisuje tri intelektuálne, príťažlivé vlastnosti komplexných sociálnych systémov: 1) majú málo citlivých miest a tie dobre ukrývajú, 2) čo i len nepatrný impulz v týchto miestach dokáže vyvolať dramatické zmeny celého systému, 3) čas, ktorý uplynie od tohto impulzu po zmenu systému môže byť krátky, ale aj veľmi dlhý – prípad od prípadu.
A čo som to chcel vlastne povedať? Aha! Narodili sme sa do rozbehnutého vlaku a celý život tápavo zisťujeme, kam sa to vlastne rútime a kde je záchranná brzda. Popritom žijeme. Niekto tak a iný inak.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.