Známe delenie o Amerike z Marsu a Európe z Venuše dostalo nové opevnenie. Zatiaľ čo Biely dom ohlásil smerom k Rusku individuálne sankcie, do Čierneho mora vyslal torpédoborec a do Poľska letku stíhačiek F-16, summit premiérov v Bruseli reagoval na okupáciu Krymu prerušením rokovaní o vízovom režime a novej obchodnej dohode s Ruskom. Čiže presne tých rokovaní, ktoré sa v prvom prípade ťahajú od roku 2007 a v druhom pauzujú už teraz. Takže rozhovory, ktoré sa doteraz vliekli slimačím tempom, sa povlečú ešte pomalšie, a tie, ktoré sa neviedli vôbec, sa nebudú viesť ani oficiálne. Takto vyzerajú európske „sankcie“ za ozbrojenú agresiu na území suverénneho štátu a jeho pripojenie k Rusku. Taká je budúcnosť Krymu, o ktorej nemohol mať pochybnosť ani jeden z politikov, ktorí sedeli za stolom v Bruseli.

Nerád sa priznávam, že žijem v Číne. Niežeby som sa za to hanbil. Je to preto, že ten rozhovor prebieha vždy úplne rovnako. Žijem v Číne. – „A to ťa baví tam stále meditovať? A to ti nevadí, že ti tam tí komunisti nič nedovolia?“ A ja potom vyvraciam názor a) alebo názor b). Lebo toto sú dve hlavné veci, ktoré sa o Číne píšu, a preto musia byť jediné a správne.

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Ulica Infanta y Vapor, osem hodín večer. Lešenie sa ozýva pod váhou robotníkov. Je tu tma, ale dvaja maliari napriek tomu maľujú fasádu domu, zakrývajú špinavý balkón. Času je málo, druhý summit Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov (CELAC) sa má začať len o niekoľko hodín. Ulice, kadiaľ budú prechádzať prezidentské kolóny, musia byť tip-top, nový asfalt, treba zakryť diery aj chudobu. Reálna Havana sa tiež skryje za iné mesto, špina hromadená po celé dekády bude zakrytá farebným kobercom. Nie nadlho.

Podnikateľ Boris Kollár je vďaka svojmu netradičnému životnému štýlu veľkým obľúbencom bulváru. Ochotne predvedie všetky svoje ženy i deti. Ale raz sa naozaj nahneval a rozhodol sa súdiť s vydavateľom Plus 7 dní. Výsledok je naozaj kuriózny a verím, že pobaví aj tých, čo nie sú milovníkmi bulváru.

5.11.2014, 20:00 Štúdio 1, Slovenský Rozhlas, Bratislava

Voľby v roku 1998 poslali Mečiara do dôchodku. Odišiel od nás a (podľa vlastných slov) neublížil nikomu z nás. Určite mu nič nedokázali. Korune však jeho panovanie dalo zabrať. Naša vtedajšia mena po uvoľnení kurzu a počas nasledujúcej sanácie ekonomiky výdatne krvácala. Za prvých 6 mesiacov roku 1999 stratila 18 percent svojej hodnoty voči americkému doláru. Pamätám si to pomerne presne. Doslova som vtedy cítil, ako sa tisíce amerických dolárov, ktoré som si v lete 1998 priniesol z letných prác v Novom svete, množia v internátnej skrini. Tentoraz bez toho, že by som musel vypotiť čo i len kvapku potu na budovanie amerického kapitalizmu. Cítil som sa ako kráľ. Chvíľu som sa oddával luxusu. Namiesto 10 rožkov a 15 deka parížskeho som večeral 30 deka šalátu s troma rožkami.

„Ak sa väčšina umelcov vyjadrí za zrušenie tohto odvodu, nebude ministerstvo tomu brániť,“ vyjadril sa minister kultúry ústami svojho hovorcu ku návrhu na zrušenie 2%-ných platieb do umeleckých fondov. Šalamún by to lepšie nevymyslel.

Ako matka školopovinného dieťaťa som fascinovaná tým, ako málo sa naše deti učia a ako často odpadá normálne vyučovanie. Nemyslím tým teraz dva mesiace prázdnin, tie si naše deti zaslúžia a rodičia tie voľné týždne už nejako zvládnu (lebo nie každý rodič je nezamestnaný alebo s dvojmesačnou dovolenkou, a nie každé dieťa môže tráviť prázdniny u starých rodičov).

Slovenskými a svetovými médiami prehrmeli v posledných dňoch dve veľmi podobné správy z Číny. Prvá o tom, ako čínsky zamestnávateľ zobral 6 400 zamestnancov do Francúzska a druhá ako zase iný zamestnávateľ zobral 12 700 zamestnancov do Thajska na dovolenku. Čísla sú výnimka, ale branie zamestnancov na dovolenky je v Číne bežné. Je to súčasť systému bonusov. A tých je tu dosť. Od najmenších, ako tomboly (každý zamestnanec niečo vyhrá) cez trinásty, niekedy aj štrnásty plat, alebo šialené odmeny ako noc s japonskou pornoherečkou či automobil Porsche, až po spomínané zájazdy.