Tým bilbordom sa v Košiciach nedá vyhnúť. Usmiata tvár Richarda Rašiho a vedľa nej nápis „Spolu meníme Košice“. Úradujúci primátor má veľkú šancu, že tento slogan bude platiť aj po voľbách. Pretože niektoré veci sa v Košiciach nemenia.

Práca je všade naokolo. Práca v jej mnohorakých podobách je témou druhého ročníka festivalu Bratislava Design Week, ktorý si budúci týždeň rozloží svoju centrálu v budove, kde sa už roky nepracovalo. Nielen o novej podobe práce hovoríme s jeho riaditeľkou Ľubicou Hustou.

Každé majstrovstvá sveta vo futbale majú svojich hrdinov, no v Brazílii nimi nie sú ani útočníci alebo záložníci. Výkonmi najviac vyčnievajú brankári.

Spoločenská diskusia je priestor na testovanie našich názorov ako hypotéz, ktorých sa v prípade ich zlyhania môžeme zriecť, a to bez toho, aby sme ako jednotlivci alebo ako spoločenstvo utrpeli nejakú ujmu.

Cudzincov na Slovensku nie je veľa, napriek tomu Bratislava patrí medzi európsku špičku v počte cudzincov na obyvateľa. Príbehy tých, ktorých sme oslovili, ukazujú Slovensko vo svetle, v ktorom ho nevnímame.

Vojna medzi Hamasom a Izraelom sa opäť premenila zo studenej na horúcu. Strieľa sa. Umierajú ľudia, vojaci aj civilisti.  Je to situácia, ktorá sa chronicky opakuje.

Všetko zásadné sa udeje v detstve, niekedy medzi štvrtým, piatym rokom a, povedzme, dvanástym. Z vecí, čo boli prv, si zvykneme pamätať sotva fragmenty, a veci, čo boli neskôr, už sa nepodpísali takým definujúcim spôsobom. A veru neviem, odkiaľ to mám, aj ma to mrzí, o to viac, že v mojom prípade to sedí dokonale. Nevenujem sa ničomu, čo by nezačalo vtedy a tam. Filmy a seriály, knižky, videohry (o prvom kontakte v budapeštianskom Vidám parku niekedy inokedy) a, samozrejme, komiksy.

Najväčšou legendou tohtoročnej Pohody nebol Nicka Cave, Thom York ani Billy Corgan, ale 73-ročný nigérijský bubeník Tony Allen.

Riaditeľ neziskovej organizácie EHMK 2013 Ján Sudzina riadi celý projekt a úspech či neúspech celej akcie leží do veľkej miery na jeho pleciach.

„Nedúfaj nik, nik nevyjde, kto vchádza.“ Nápis, ktorý Dante umiestnil nad pekelnú bránu a zároveň najsprofanovanejší verš Božskej komédie, často to jediné, čo si z Alighieriho pamätáme. A ešte Vergília ako sprievodcu, niežeby sme poznali niečo viac ako to meno, aj keď to bol pravdepodobne autorský zámer. Vlastne zámer nie, skôr akýsi automatický Danteho predpoklad. Nikto gramotný predsa Vergília nemôže nepoznať. Nie v neskorom stredoveku, ktorý sa už-už naťahoval, aby podal štafetový kolík programovo proantickej renesancii. Dnes si o gramotných netrúfame predpokladať nič.