„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.

Aziati ju poznajú už odnepamäti, pretože ich jedlá bez nej prakticky neexistujú. Je veľmi príjemná a v extrémnych prípadoch dokáže byť priam návyková. Napriek tomu však do našich končín „dorazila“ len relatívne nedávno. Piata chuť – umami.

Festival Žákovic Open je ako hudba skupiny Hex: príjemný a priateľský. Počas dvoch dní na lúke u Maroša Žákovica pravdepodobne neobjavíte veľa novej hudby, ale bude vám tam dobre. Ako doma.

Aj keď je mottom festivalu prenášať z koncertných pódií na námestia najmä klasickú hudbu, organizátori každoročne obohatia ponuku i o džez. Treba však dodať, že britský huslista Nigel Kennedy sa cíti doma na oboch frontoch: vzdelával sa u Yehudiho Menuhina, vystúpil po boku Stéphana Grappelliho, koncertoval v prestížnych hudobných svätostánkoch, predal milióny nosičov s populárnejšími (Vivaldiho Štyri ročné obdobia) i menej známymi (William Walton) husľovými a violovými koncertmi. V posledných rokoch sa Kennedy usadil v Krakove, nahrával s vynikajúcou klezmer formáciou Kroke a zostavil kvinteto s mladými džezmenmi.

Nebol by som si myslel, že viac ako dve desaťročia po demokratickom zvrate v Maďarsku historická osobnosť Miklósa Horthyho vyvolá toľké polemiky. Navyše pomýlené polemiky. Lebo podľa mňa bolo prirodzené, že roku 1993 doma pochovali regentov popol. Jeho politika bola protirečivá, ale roku 1945 ho ešte ani Stalin nepokladal za vojnového zločinca, v Norimbergu ho vypočuli len ako svedka. Vážna zodpovednosť ho ťaží v židovskej otázke, hoci je pravda aj to, že budapeštianski židia sa zachránili, síce za neľudských okolností, ale predovšetkým jeho zásluhou.

Život na dlh, ktorý je podstatou krízy v Európe, má širšie spoločenské a historické súvislosti. Jeho riešením je, že Európa, prinajmenšom niektoré jej časti, bude musieť schudobnieť. Píše David P. Goldman.

Kauza okolo SOZA utíchla. Dúfam, že sa nenahneváte, ak napíšem niečo ešte ja. SOZA je normálna inštitúcia, ktorá bude vždy u väčšiny neobľúbená, lebo viacerým ľuďom viac berie ako dáva. Platia jej rádiá, televízie, krčmy, organizátori, mestá, dostávajú len autori, čo je malá časť samotných muzikantov. Som členom SOZA ako autor, zároveň však platím ako promotér. Ako autor som doteraz za viac ako 20 rokov nedostal toľko, koľko zaplatím ako promotér za jeden rok robenia festivalu. Čiže hádam mám právo byť na SOZA spravodlivo naštvaný.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Minulý týždeň bola udelená Cena Dominika Tatarku za rok 2011. Porota udelila cenu Monogramistovi T. D., výtvarníkovi Deziderovi Tóthovi za knihu Nie som autor, som metafora. Prinášame jeho „tatarkovskú reč“, ktorá odznela po prebratí ceny.

Minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič hovorí, že boj s byrokraciou je nekonečný ako boj s otravnými muchami. Preto potrebuje nadhľad, odhodlanie, empatiu s tými, ktorým sa u neho kujú zákony a vyhlášky, a pevné nervy.