Margaret Thatcherová zmenila svoju vlasť i svet. Hoci z Downing Street odišla v roku 1990, jej meno rezonuje v rôznych verejných debatách prakticky doteraz. Svojou politikou uviedla totiž do pohybu sily, ktoré (v dobrom, či zlom) stále ešte utvárajú našu realitu.

Arcibiskup Bezák hovorí o tom, prečo je v našich životoch prítomné zlo, prečo nás Boh od neho neuchránil.

Odchod Radoslava Procházku z KDH je podľa predsedu hnutia Jána Figeľa trieštením pravice. Nie je to dobrá správa anipre voličov, možno je dobrá pre Smer.

Asi máločo potešilo učiteľov krátko pred Vianocami viac ako dobrá správa od ministra Čaploviča, že peniaze vo výške viac ako 10 miliónov eur v rezorte ešte predsa len sú. Zlá správa je, že peniaze nie sú pre učiteľov, ale pre firmy, predávajúce mimoriadne predražený a nekvalitný produkt.

Zlo je rafinované. Ale rafinovanosť nemá s múdrosťou nič dočinenia. Nevidí ďalej. Je to len podlá účelová záležitosť s plochou dráhou letu. Spomeňme si dnes na Kaliňákovu tlačovku o Hedvige M. Po všetkej tej rafinovanosti z nej vanie už len tuposť. Obmedzenosť niekoho, kto sa prerátal. Taký človek si povie „kde sa rúbe les, lietajú triesky“, možno si aj zaklame, že to „robí pre lepší obraz Slovenska v zahraničí“ alebo podobné idiotstvo, no neráta s tým, že zhodou náhod narazil na bytosť, čo sa nezlomí pred mocou. Taký kaliňákoid neráta s tým, že sú ľudia, pre ktorých je pravda a ľudská dôstojnosť viac než preňho.

V našej krajine ešte stále nie je politická korektnosť veľmi kontrolovaná a razantnosť prejavu sa automaticky neberie ako „jazyk nenávisti“. Spisovateľovi alebo novinárovi to dáva oveľa širší priestor na voľbu jazykových prostriedkov. Viem, že pustiť si jazyk na špacír je zlé, ale niekedy sa nemôžem zdržať.

Milan Kňažko sa má rád. Patria k nemu golfové palice a perfektne padnúce obleky. V úlohe prezidenta by vyzeral dobre, priam oslnivo, má to však háčik. Svoj podiel na mečiarizme, za ktorý budú platiť ešte naši vnukovia, nikdy neoľutoval. Keby oľutoval, nemohol by teraz kandidovať za prezidenta. A ešte niečo: Keď na natrieskaných Pasienkoch dôchodcovia takmer utĺkli Števa Hríba a neskôr, keď Jeňovi Kordovi siskári podpálili auto, u nás v Stoke sa stretávala vtedajšia opozícia. V kamenných divadlách panoval strach a my sme mali jedinú vieru: Poraziť mečiarovské zlo a nastoliť nové pravidlá.

Michal Konrád, šéfkuchár najlepšej slovenskej reštaurácie (podľa Gault&Millau) Fou Zoo je rád, že v nej našiel veľmi tvorivé prostredie, kde má neustály tlak vytvárať nové jedlá. To ho núti ďalej sa vzdelávať a sledovať svetové trendy.

Do úľavy, ktorá by sa odchodom „menšieho zla“ dala azda aj krájať, sa vkrádajú aj pocity neistoty. Prinesie prvá nekomunistická hlava štátu tú zmenu, ktorá sa od nej očakáva?

Kampaň, v ktorej si má slovenský volič vybrať novú hlavu štátu, sa rozvíja neštandardným spôsobom. Hoci sme ére Mečiara dávno odzvonili, silueta referenda – áno alebo nie jednej osobe – naberá čoraz zreteľnejšie obrysy. Je to dobre alebo zle?