Na každú vyčítavú otázku dostávam rovnakú odpoveď. „That's Nepali culture!” vravia mi kamaráti muzikanti, s ktorými trávim už mesiac v štúdiu, keď sa ich pýtam, prečo musia večer jesť doma, aj keď sú už dospelí. To isté mi odpovedajú, keď chcem vedieť, prečo ich rodičia a okolie nútia ísť pracovať na Blízky východ. Je to najnovší trend v našich končinách. Vyhnať talentované decko, ktoré má na to, aby z neho niečo bolo, pracovať do Dubaia alebo Qataru, kde je za posledného psa. Bez kariéry, bez rodiny, len ako mašinka na transfer peňazí od Arabov k Nepálcom, na účty mamy, babky, sestry, sesternice a aj jej manžela, ktorý zakladá nový biznis.

Vlk má svoje teritórium. Keď mu doň vnikne cudzí vlk, domáci pán sa ho snaží vyhnať, a keď už niet inej cesty, pustia sa do bitky. Tak to majú zakódované, s tým sa nič nedá robiť. Ide o žrádlo, ide o život.

Neďaleko arménskeho mesta Goris stojí starobylý kláštor Tatev. Vedie k nemu najdlhšia lanovka na svete bez oporného stĺpa. Dal ju postaviť bohatý Armén z cudziny. Keď sme vnútri zapaľovali sviečky, každý z nás pritom myslel na svoj úmysel. Rektor univerzity v Goris po zapálení sviece povedal: „Do dvoch mesiacov sa začne tretia svetová vojna.“

Celú večnosť som túžil po mondénnom Biarritzi, a keď som tam konečne dorazil, môj prvý dojem je – tu sa dá napísať fejtón iba ak o smrti. Kráčam smerom k Atlantiku, dole „kráľovskou“ plážou. Takmer všetky žalúzie na vysoko čnejúcich žltých „Résidence“ domoch sú spustené. Prvý človek, ktorého stretnem, je dôchodca, ktorý ma predbieha na svojom elektrickom invalidnom vozíku. Na chodníkoch je jasne namaľované dopravné značenie pre invalidné vozíky, modré čiary na asfalte ukazujú smery pre vozíčkarov.

My Česi to poznáme z Karlových Varov alebo z turistického centra Prahy, vy Slováci občas z Vysokých Tatier. Nápisy azbukou, podniky, kde majú jedálne lístky najskôr v ruštine a až potom v domácom jazyku či v iných cudzích jazykoch. Rusi tu, jednoducho, pol storočia boli, a hoci ich vojská a naša podriadenosť voči Moskve zmizli už pred dvadsiatimi rokmi, tak tu Rusi zostali. A s nimi aj ruština. Už to zďaleka nie je prvý jazyk, ale v súboji s takou francúzštinou alebo španielčinou vcelku obstojí. Po generácii dnešných tridsiatnikov, ktorí azbuku neovládajú, tak v Česku vyrastá generácia ďalšia, ktorá sa o ruštinu prirodzene zaujíma a možno ju aj dosť veľká jej časť bude zase ovládať.

Poškodili ste si toho roku v zime na rozbitej vozovke auto? Je úplne jedno, či odpoviete áno, alebo nie, pretože ak nesedíte iba v teple domova, tento článok je určený pre vás.

Verejnoprávna televízia pripravila na minulú stredu okrúhly stôl, aktuálne zaradený do vysielania. Vyslyšala tak volanie aktivistov. No pripomeňme, že na bratislavskom Námestí SNP spolu s volaním po okrúhlom stole v televízii odznelo aj tvrdenie, že dnes pracujú novinári s oveľa silnejšou autocenzúrou ako v časoch socializmu. Čo je teda dosť bláznivé tvrdenie.

Aspoň raz za rok sa treba poriadne odviazať. Odložiť starosti, realistické ciele aj vážnu tvár a prevteliť sa do vysnívanej roly. Je čas byť hrdinom, princeznou, šašom, kolombínou, muž ženou a žena mužom. Raz za rok sa to dá vyskúšať celkom legálne. Sú predsa fašiangy.

Keď idú vedeckí pracovníci na obednú pauzu, rozprávajú sa, podobne ako normálni ľudia, o pracovných veciach tak akosi voľnejšie. Často radi bulvarizujú svoje nové poznatky, najmä ak sa k nim pripoja nič netušiaci kolegovia a najmä kolegyne z iných vedných odborov. Jazykovedci môžu napríklad ohurovať novými poznatkami z etnolingvistiky, fyziológovia a biochemici novými objavmi z oblasti metabolizmu tukov, zoológovia a botanici excentrickými názvami živočíchov či rastlín.

Stačí len siahnuť do skrinky s koreninami vo vašej kuchyni, aby ste držali v ruke vec, ktorá je zhmotnením intríg, krvavých bojov a dokonca aj jednej genocídy. Malé voňavé jadierko, ktorému hovoríme muškátový orech.