Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Okrúhly stôl dopadol inak, ako sme čakali

.eva Čobejová .časopis .médiá

Verejnoprávna televízia pripravila na minulú stredu okrúhly stôl, aktuálne zaradený do vysielania. Vyslyšala tak volanie aktivistov. No pripomeňme, že na bratislavskom Námestí SNP spolu s volaním po okrúhlom stole v televízii odznelo aj tvrdenie, že dnes pracujú novinári s oveľa silnejšou autocenzúrou ako v časoch socializmu. Čo je teda dosť bláznivé tvrdenie.

Volanie po okrúhlych stoloch trošku pripomenulo november 1989. Tí, čo si pamätáme na vtedajšie prvé okrúhle stoly, podliehame istej nostalgii. Keď sme v komunistickej televízii prvýkrát videli diskutovať Jána Budaja, Milana Kňažka či Fedora Gála, bola to chvíľa, ktorá sa nedá zabudnúť. Tí totálne knokautovali svojich oponentov a divákom bil do očí aj radikálny rozdiel medzi ich presvedčivou autentickosťou a servilnou neschopnosťou druhej strany.
Žiadne déjà vu  sa minulú stredu nekonalo. Už prvá vec, ktorá diváka musela zmiasť, bolo trendovo prekomplikované štúdio. STV použila to, ktoré má vytvorené pre reláciu Zoči-voči. To je však skôr politická šou ako zmysluplná diskusia. Okrúhly stôl politikov a aktivistov si žiadal obyčajný priestor, pri ktorom si účastníci vidia do očí a kamera vie odčítať, do akej miery sú ich gestá či výraz presvedčivé. V tejto scéne však stáli štyria diskutujúci za pultíkom, štyria sedeli na nejakom stupienku medzi publikom a na obrovských plátnach za nimi ešte svietili vždy dve tváre diskutujúcich. Takéto usporiadanie zabíjalo spontánnosť diskusie, pretože časť diskutérov svojich oponentov ani nevidela, mala ich za chrbtami, alebo zakrytých postavami dvoch ďalších účastníkov diskusie. Keďže diskutujúci boli chaoticky rozmiestnení v priestore, držali chod diskusie v rukách moderátori. Tí boli hneď dvaja, jeden by asi to pobiehanie medzi rozhodenými diskutujúcimi ani nezvládol. Dvaja moderátori však boli priveľa, diskusia bola „premoderovaná“, násilne usmerňovaná, bez šance spontánne sa rozvinúť do zmysluplnejšieho sporu. Moderátori sa striktne pridŕžali scenára a verejnoprávnych zásad. Ale veci naozaj neprospeli ich časté pripomienky: „Poďme sa posunúť trochu ďalej.“ To zvyčajne znamenalo, že treba zastaviť diskusiu a naplniť ďalší bod  scenára.
Z moderátorskej dvojice Richard Dürer a Anna Vargová – je tá mužská časť na tom lepšie. Anne Vargovej okrem iného chýba aj prirodzený rešpekt u politikov. Bolo to cítiť, už keď mala v štúdiu Vladimíra Palka, a tentoraz to jasne dával najavo Róbert Kaliňák.
Zloženie diskusie (štyria politici, jeden politológ, jeden komentátor a dvaja aktivisti) nebolo zlé, a prinieslo jednu zaujímavú pointu. Aktivisti, ktorí mali byť symbolom lepších zajtrajškov, priniesli iba negatívne  pocity a pocit márnosti, najmä Peter Pčolinský. Lenže títo mladí ľudia mali byť skôr symbolom nádeje, nie nihilizmu. V tom boli oveľa väčším sklamaním ako politici či moderátori.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite