V októbri zverejnil americký Econ Journal Watch výsledky ankety medzi nositeľmi Nobelovej ceny za ekonómiu, zameranej na ich ideologické postoje v priebehu ich životov. Spomedzi 71 opýtaných až 51 povedalo, že časom sa ich politické postoje stali viac protrhovými a liberálnymi (v klasickom význame). Minulý týždeň sa na stránkach tohto časopisu objavila slovenská verzia tejto ankety, v ktorej figurovali traja mladí intelektuáli. Jeden z nich, Pavol Hardoš, je už od základnej školy mojím blízkym priateľom. Na rozdiel od nobelistov sa však ich pohľady za ostatných 10 rokov posunuli od silno trhovo-liberálnych k politickému stredu. „Určite mám (...) bližšie k umierneným sociálnym demokratom než k libertariánom,“ uviedol Rado Baťo, bývalý šéfredaktor Trendu.

Mysela som si, že je to život vo veľkom meste, ktorý otupil naše susedské vzťahy. Keď som vyrastala v Trnave, poznali sme všetkých susedov v našom dome po mene a kamarátili sme sa minimálne s polovicou z nich (u mňa bolo číslo väčšie ako u ostatných členov rodiny, lebo ja som sa hrala aj s rómskymi deckami). Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, už sa naše vzťahy obmedzili na maximálne 2 rodiny v dome. Sťahovali sme sa často. Dodnes som sa sťahovala 24-krát, dokopy v 4 krajinách. Vystriedala som teda množstvo susedov. A môžem povedať jednu vec – nikde nie sú susedské vzťahy chladnejšie ako v bývalom „ostbloku”.

Vidím Ukrajinu a pýtam sa, čo sa to deje. Vidím Majdan a naše číhavé vyčkávanie. Kde sa podela energia z roku 1989? Čosi sa bolestne zlomilo. Ekonomická kríza ukázala, aká slabá je u nás zakotvená dôvera v demokratický kapitalizmus, ako si pri viditeľných problémoch s centralistickým Bruselom prestávame uvedomovaťzákladný rozdiel medzi „Bruselom“ a „Moskvou“, medzi západnou a východnou civilizačnou kultúrou, medzi existenciou v západných a východných ekonomických a bezpečnostných štruktúrach a inštitúciách. Ako ľahostajne narábame so slobodou, ktorá je tým najlepším, čo sme v našich dejinách dosiahli.

Keď som bol študentom réžie, chodieval som stopom do Krakova pozrieť si dobré divadlo. Napríklad Z biegiem lat, z biegiem dni. Je to história krakovskej buržoáznej rodiny. Vojny, povstania, zmena režimov, ale rodina zotrváva. Inscenáciu režíroval Andrzej Wajda v Starom divadle. Predstavenie trvalo 6 hodín, začínalo sa o štvrtej popoludní. V nabitej sále som sedel na schodoch a prežíval opojenie, ktoré pokojne preráža konvenciu vnímania času. Publikum, bez ohľadu na vek, bolo tým posolstvom vzrušené. Na ceste domov mi poľskí colníci zhabali malú storočnú Bibliu z antikvariátu. Nedali sa obmäkčiť. Bol hlboký socializmus.

Ulica Infanta y Vapor, osem hodín večer. Lešenie sa ozýva pod váhou robotníkov. Je tu tma, ale dvaja maliari napriek tomu maľujú fasádu domu, zakrývajú špinavý balkón. Času je málo, druhý summit Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov (CELAC) sa má začať len o niekoľko hodín. Ulice, kadiaľ budú prechádzať prezidentské kolóny, musia byť tip-top, nový asfalt, treba zakryť diery aj chudobu. Reálna Havana sa tiež skryje za iné mesto, špina hromadená po celé dekády bude zakrytá farebným kobercom. Nie nadlho.

Náš nos – náš pán je názov rozhovoru s českým antropológom a etológom Janom Havlíčkom, odborníkom na rolu čuchu v ľudskej komunikácii (Lidové noviny, Pátek, 3. 1. 2014, č. 1, s. 29). Havlíček sa venuje výskumu čuchu a zmyslového vnímania. Zmyslové vnímanie zažíva v posledných desaťročiach vo vedeckom výskume veľký boom. Ak sa ešte pred niekoľkými desaťročiami vytesňovalo, lebo sa pokladalo za „nespoľahlivé“, dnes vieme vytvárať čoraz jemnejšie a spoľahlivejšie škály farieb, zvukov, dotykov, chutí, pachov, bolestí a závratov, vratkých stavov, ktoré sú príznakmi našich emocionálnych rozpoložení, naladení a atmosfér a som presvedčený, že všetko smeruje k vzniku modálnej semiotiky ako teórie znakov, vyjadrujúcich celú škálu ľudských emócií.

Voľby v roku 1998 poslali Mečiara do dôchodku. Odišiel od nás a (podľa vlastných slov) neublížil nikomu z nás. Určite mu nič nedokázali. Korune však jeho panovanie dalo zabrať. Naša vtedajšia mena po uvoľnení kurzu a počas nasledujúcej sanácie ekonomiky výdatne krvácala. Za prvých 6 mesiacov roku 1999 stratila 18 percent svojej hodnoty voči americkému doláru. Pamätám si to pomerne presne. Doslova som vtedy cítil, ako sa tisíce amerických dolárov, ktoré som si v lete 1998 priniesol z letných prác v Novom svete, množia v internátnej skrini. Tentoraz bez toho, že by som musel vypotiť čo i len kvapku potu na budovanie amerického kapitalizmu. Cítil som sa ako kráľ. Chvíľu som sa oddával luxusu. Namiesto 10 rožkov a 15 deka parížskeho som večeral 30 deka šalátu s troma rožkami.

Štrajkujúci učitelia si zaslúžia pochopenie verejnosti – ich požiadavky na zvýšenie platov sú umiernené, hoci akurát v týchto časoch sa plnia ťažko. Ak však vláda horko-ťažko nájde zdroje na 10-percentné zvýšenie platov v budúcom roku, mohla by to využiť na užitočný konflikt: nie zvýšiť všetkým rovnako, ale posilniť pozíciu riaditeľov škôl a výraznejšie pomôcť lepším učiteľom.

Ako matka školopovinného dieťaťa som fascinovaná tým, ako málo sa naše deti učia a ako často odpadá normálne vyučovanie. Nemyslím tým teraz dva mesiace prázdnin, tie si naše deti zaslúžia a rodičia tie voľné týždne už nejako zvládnu (lebo nie každý rodič je nezamestnaný alebo s dvojmesačnou dovolenkou, a nie každé dieťa môže tráviť prázdniny u starých rodičov).

V čase, keď sa Slovensko zmieta uprostred politickej krízy, odišiel som na festival Iceland Airwaves do Reykjavíku.