Sýria, to nie sú len správy o vraždení a hrozivé vyhliadky do budúcnosti. Je to aj úžasné kultúrne bohatstvo, pamiatky a história spolužitia rôznych kultúr. V tejto histórii sa dajú nájsť aj korene dnešných ťažkostí.

Máloktorý moderný vynález má v sebe toľko mágie ako železnica. Či už je to historická jednokoľajka, vysokorýchlostný supervlak alebo modely vláčikov doma na koberci, vždy je v tom čosi magické. Dokonca ešte aj tie preplnené chodbičky vo vozňoch ŽSR majú svoje čaro.

„Čo je to za sračku?“ spýtal sa na začiatku svojej recenzie Greil Marcus, hudobný kritik Rolling Stone, keď si vypočul vtedy aktuálny nový album od Boba Dylana, ktorý dostal názov Self Portrait (Autoportrét). Nebol jediný, kto si s touto nahrávkou, čo nemala s predchádzajúcimi Dylanovými albumami veľa spoločného, nevedel rady.

Takto silný filmový rok sme tu už skutočne dlho nemali, a tie najväčšie filmové popkultúrne vrcholy ešte len prídu. Pôvodne už mali mať po premiére, ale ony nie, lebo premiéry sa posunuli. O týždeň, o mesiac, o štvrť roka, pokračovanie 300 uvidíme až na jar budúceho roka a niečo sa v našich kinách nakoniec neobjaví vôbec.

„Prišiel k nám sused a hovorí: Idú Ukrajinci a všetkých nás zabijú“. Môj otec na to odpovedal: „Neblázni. Prečo by nás zabíjali? Veď žili spolu už naši dedovia. Ženíme sa medzi sebou, chodíme si za krstných otcov.“ Takto spomína jeden z pamätníkov na posledný deň v niekoľkostoročnej histórii poľskej dediny Kąty na Volyni, v dnešnej centrálnej Ukrajine. V ten deň bolo v tejto dedine povraždených okolo 200 ľudí, bez ohľadu na vek alebo pohlavie.

Komplex obchodného domu a hotela na Kamennom námestí v Bratislave patrí medzi popredné diela slovenskej architektúry druhej polovice 20. storočia. Napriek tomu čelí v ostatných rokoch možnému znehodnoteniu až likvidácii.

Milujem uhorkovú sezónu, z nedostatku normálnych udalostí sa médiá častejšie chytajú tých nenormálnych a ja sa dozviem veci, ktoré by som sa inak nedozvedel. A môžem sa blahosklonne rozčuľovať nad pomermi, nad tuposťou, nad banalitou, skrátka, nad taľafatkami. To, že nemáme doma posekanú trávu, je zrazu ten najmenší problém.

Budúci rok to bude 25 rokov od novembra 1989. Očakávam nadprodukciu výkladov tejto udalosti. Vo verejnom priestore sa stretnú interpretácie od Budaja, Ondruša, Kňažka, Mečiara, Čarnogurského, Palka, Mikloška, Zajaca, mňa, Hunčíka, Tótha, Radičovej, Szomolányi, Bútoru, Mesežnikova, Hríba, Hanusa, Gálisa, Hrabka, Havrana, Chmela, Chmelára... ak už mám hovoriť iba o výbere z malého slovenského dvora. Po krčmách, na internetových fórach a v bulvárnych médiách dôjde súbežne k explózií ľudovej tvorivosti o konšpiráciách komunistov a disentu, Američanov s Rusmi, Židov so všetkými. A teraz sa v tom vyznaj, človeče.

Alebo vlastne radšej nie, žiadny otvorený list, ale názov je to dobrý, tak ho nechajme. To bolo takto: Je piatok večer, stojím pod hlavným pódiom a užívam si koncert Tonyho Allena, v tej chvíli absolútny hudobný vrchol festivalu. Afro džez, afro bít, či ako sa to volá, aj fusion by sa mi zdalo namieste, do publika prúdi nenormálna energia, hrajú virtuózne a predsa živelne, krásne.

Bratstvo, rovnosť, sloboda? Francúzsky štát v skutočnosti nestojí na týchto pilieroch. Má vlastnú politickú šľachtu, ktorá absolvuje tie správne školy, pohybuje sa v tých správnych kruhoch a za odmenu získava to správne spoločenské postavenie. Toto sú ľudia, ktorí vládnu Francúzsku.