V týchto týždňoch si pripomíname 70 rokov od jednej z najviac zabudnutých tragédií druhej svetovej vojny. Bola to tragédia, ktorá aj v kontexte vtedajšej európskej apokalypsy pôsobí obzvlášť desivo, a ktorá dodnes rozdeľuje Poľsko a Ukrajinu. Aj preto by bolo azda vhodné písať o nej menej jednostranným spôsobom, ako to urobil Luboš Palata (.týždeň 30/2013).
Palata píše o „šialenej“ rezolúcii poľského parlamentu, ktorá udalosti vo Volynskej oblasti v roku 1943 odsúdila ako „etnickú čistku s črtami genocídy“. A tiež o „nezmierlivej a nezmyselnej“ vete poľského prezidenta Komorowského, ktorý povedal, že „nemožno klásť znamienko rovnosti“ medzi konanie Poliakov a Ukrajincov počas týchto udalostí. Toto vŕšenie negatívnych adjektív, ktoré štylisticky zo všetkého najviac pripomína prejavy bývalého prezidenta Klausa, má zrejme poslúžiť k relativistickému záveru v duchu „nechajme to tak, bol to boj všetkých proti všetkým a nič v ňom nebolo čierno-biele“.
.najskôr Židia, potom Poliaci
Ukrajinská Volyň bola v rokoch 1918–1939 súčasťou Poľska. Jej pripojenie k vznikajúcemu poľskému štátu bolo výsledkom snahy maršála Piłsudského o znovuzrodenie federatívnej Rzeczpospolitej, spoločného štátu Poliakov, Litovcov, Bielorusov a Ukrajincov. Snaha nebola uskutočnená: nedovolila to medzinárodná situácia, a tiež to, že oproti 18. storočiu sa na scéne objavil nový faktor – etnický nacionalizmus. Medzivojnové Poľsko sa tak po celý čas potácalo medzi politikou spolupráce s ukrajinskou menšinou v duchu dávnej Rzeczpospolitej a snahami o jej viac či menej vynútenú polonizáciu. To viedlo k posilneniu ukrajinského nacionalistického hnutia (Organizácie ukrajinských nacionalistov OUN), ktoré s nádejou vítalo príchod Nemcov, vnímaných ako „nepriateľov našich nepriateľov“ – teda Sovietskeho zväzu a Poľska. Aj keď nacistická okupácia tieto nádeje nenaplnila a s ukrajinskými nacionalistami sa, naopak, dostala do otvoreného konfliktu, vznikajúca Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) sa rozhodla situáciu využiť a pokúsiť sa o vytvorenie samostatnej a monoetnickej Ukrajiny.
Príležitosť to bola naozaj dobrá. Volyň a celá Ukrajina boli vtedy kráľovstvom chaosu. Pôsobilo tam hneď niekoľko ozbrojených organizácií: nemecká armáda, ukrajinské, poľské a sovietske partizánske oddiely, ukrajinské a poľské pomocné policajné zbory v nemeckých službách. Hodnota ľudského života, aj potom, ako Nemci – často rukami ukrajinských zborov – vyvraždili okolo 200 000 miestnych Židov, neboľa veľká. Koncom roku 1942 a na začiatku 1943 preto začali kolovať heslá „Najskôr Židia, a teraz Poliaci“.
Zatiaľ čo Nemci a Sovieti boli okupantmi zvonku, Poliaci tu žili oddávna. Etnická ani jazyková hranica medzi obidvoma komunitami nebola príliš ostrá, hlavným rozlišovacím kritériom bola príslušnosť k „poľskej“ (teda rímsko-katolíckej) alebo „ukrajinskej“ (grécko-katolíckej alebo pravoslávnej) cirkvi. Miestni „Poliaci“ boli z veľkej časti jednoducho v priebehu päťstoročného spolužitia „polonizovanými“ obyvateľmi, Volynčanmi či potomkami usadlíkov, ktorí na toto územie prišli už pred mnohými generáciami. Rozloženie síl však bolo jednoznačné: 1,4 milióna Ukrajincov oproti 350 tisícom Poliakov.
„Nemožno spochybniť, že vo Volynskej oblasti sa v lete 1943 odohral jeden z najväčších masakrov civilného obyvateľstva počas druhej svetovej vojny,“ hovorí ukrajinský historik Andrij Portnov. Masaker kulminoval v júli a auguste 1943. O jeho koordinovanej a riadenej povahe nemožno pochybovať: vyvraždiť 99 dedín za dva dni, ako sa to stalo 11. a 12. júla, je pomerne zložitá logistická úloha. A tento scenár sa potom opakoval aj v ďalších oblastiach Volyne. Velenie UPA razilo teóriu aktívneho „očistenia“ územia z cudzích (teda poľských) prvkov, pre budúcu slobodnú a monolitnú Ukrajinu. Dochovali sa aj niektoré rozkazy, ktoré sa netýkajú iba ľudí, ale aj akýchkoľvek stôp po ich prítomnosti: „Likvidovať stopy poľskosti: a) zničiť všetky múry kostolov a modlitební;b) zlikvidovať stromy rastúce pri domoch tak, aby nezostalo žiadne svedectvo o tom, ,,že tam niekedy niekto žil (vyvrátiť ovocné stromy pozdĺž ciest).[...] zbúrať všetky domy, v ktorých žili Poliaci (pokiaľ v týchto domoch bývajú Ukrajinci – je nevyhnutne potrebné ich zbúrať a urobiť z nich zemljanky); [...] Je potrebné si ešte raz uvedomiť, že ak tu zostane čokoľvek poľské, budú Poliaci vznášať požiadavky na naše územie.“
Ewa Siemaszkowa zdôrazňuje, že v oblastiach na západ od Volyne, kde bol pomer obyvateľstva vyrovnanejší, a kde možno v ďalších rokoch hovoriť o poľsko-ukrajinskej vojne, dostávali miestni Poliaci od UPA najskôr varovanie a výzvu na vysťahovanie. Na Volyni sa nič také nedialo. Cieľom bola okamžitá fyzická likvidácia. Toľko, podľa Palatu, k „šialenej“ deklarácii o etnickej čistke.
.etnická čistka a odveta zdola
Podľa Andrija Portnova nemožno klásť medzi strojcov masakry a obranné či odvetné kroky poľských oddielov znamienko rovnosti: „Ani z hľadiska počtu obetí, ani rozsahu, ani – čo je najdôležitejšie – naplánovania masového zločinu“. Poľský historik Grzegorz Motyka dodáva: „Odvetné akcie poľskej odbojovej Krajinskej armády sa konali, mnoho z nich sa dotklo aj civilistov, ale počet ukrajinských obetí nepresiahol dve až tri tisícky.“ Ukrajinskí historici do „poľských zločinov“ pripočítavajú aj obete pomocných žandárskych oddielov pod nemeckým velením. Poliakov začali Nemci verbovať až v priebehu masakry, v reakcii na to, že ich pôvodní ukrajinskí spojenci prešli od spolupráce k otvorenej vojne. Mohli teda využiť situáciu, v ktorej se poľskému obyvateľstvu naraz nemeckí okupanti javili ako „menšie zlo“ než ukrajinskí partizáni s ich stratégiou exterminácie všetkého poľského hic et nunc. Bez pochýb aj tu bolo spáchaných mnoho zločinov, ktoré nemožno ospravedlniť túžbou po pomste. Ale rozdiel medzi plánovanou realizáciou politickej stratégie a etnickej čistky Ukrajiny a odvetnou reakciou „zdola,“ je hádam jasný každému.
Maciej Ruczaj/
Poľský politický vedec a literárny kritik. Pochádza z Poznane, študoval politológiu a anglickú a írsku literatúru na Karlovej univerzite v Prahe. Ako editor sa podieľal na vydaní troch antológií súčasného poľského politického myslenia a esejistiky, ktoré vyšli v brnianskom vydavateľstve Centrum demokracie a kultury pod názvom Pravým okem (2010), Návrat člověka bez vlastností (2010) a Jagellonské dědictví (2012), kde napísal aj úvodnú štúdiu. V minulosti prispieval do viacerých časopisov, o. i. Poľských revue Christianitas a Fronda, českého magazínu Kontexty alebo slovenského Impulzu. Je ženatý, má jedno dieťa a žije v Prahe.
Palata píše o „šialenej“ rezolúcii poľského parlamentu, ktorá udalosti vo Volynskej oblasti v roku 1943 odsúdila ako „etnickú čistku s črtami genocídy“. A tiež o „nezmierlivej a nezmyselnej“ vete poľského prezidenta Komorowského, ktorý povedal, že „nemožno klásť znamienko rovnosti“ medzi konanie Poliakov a Ukrajincov počas týchto udalostí. Toto vŕšenie negatívnych adjektív, ktoré štylisticky zo všetkého najviac pripomína prejavy bývalého prezidenta Klausa, má zrejme poslúžiť k relativistickému záveru v duchu „nechajme to tak, bol to boj všetkých proti všetkým a nič v ňom nebolo čierno-biele“.
.najskôr Židia, potom Poliaci
Ukrajinská Volyň bola v rokoch 1918–1939 súčasťou Poľska. Jej pripojenie k vznikajúcemu poľskému štátu bolo výsledkom snahy maršála Piłsudského o znovuzrodenie federatívnej Rzeczpospolitej, spoločného štátu Poliakov, Litovcov, Bielorusov a Ukrajincov. Snaha nebola uskutočnená: nedovolila to medzinárodná situácia, a tiež to, že oproti 18. storočiu sa na scéne objavil nový faktor – etnický nacionalizmus. Medzivojnové Poľsko sa tak po celý čas potácalo medzi politikou spolupráce s ukrajinskou menšinou v duchu dávnej Rzeczpospolitej a snahami o jej viac či menej vynútenú polonizáciu. To viedlo k posilneniu ukrajinského nacionalistického hnutia (Organizácie ukrajinských nacionalistov OUN), ktoré s nádejou vítalo príchod Nemcov, vnímaných ako „nepriateľov našich nepriateľov“ – teda Sovietskeho zväzu a Poľska. Aj keď nacistická okupácia tieto nádeje nenaplnila a s ukrajinskými nacionalistami sa, naopak, dostala do otvoreného konfliktu, vznikajúca Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) sa rozhodla situáciu využiť a pokúsiť sa o vytvorenie samostatnej a monoetnickej Ukrajiny.
Príležitosť to bola naozaj dobrá. Volyň a celá Ukrajina boli vtedy kráľovstvom chaosu. Pôsobilo tam hneď niekoľko ozbrojených organizácií: nemecká armáda, ukrajinské, poľské a sovietske partizánske oddiely, ukrajinské a poľské pomocné policajné zbory v nemeckých službách. Hodnota ľudského života, aj potom, ako Nemci – často rukami ukrajinských zborov – vyvraždili okolo 200 000 miestnych Židov, neboľa veľká. Koncom roku 1942 a na začiatku 1943 preto začali kolovať heslá „Najskôr Židia, a teraz Poliaci“.
Zatiaľ čo Nemci a Sovieti boli okupantmi zvonku, Poliaci tu žili oddávna. Etnická ani jazyková hranica medzi obidvoma komunitami nebola príliš ostrá, hlavným rozlišovacím kritériom bola príslušnosť k „poľskej“ (teda rímsko-katolíckej) alebo „ukrajinskej“ (grécko-katolíckej alebo pravoslávnej) cirkvi. Miestni „Poliaci“ boli z veľkej časti jednoducho v priebehu päťstoročného spolužitia „polonizovanými“ obyvateľmi, Volynčanmi či potomkami usadlíkov, ktorí na toto územie prišli už pred mnohými generáciami. Rozloženie síl však bolo jednoznačné: 1,4 milióna Ukrajincov oproti 350 tisícom Poliakov.
„Nemožno spochybniť, že vo Volynskej oblasti sa v lete 1943 odohral jeden z najväčších masakrov civilného obyvateľstva počas druhej svetovej vojny,“ hovorí ukrajinský historik Andrij Portnov. Masaker kulminoval v júli a auguste 1943. O jeho koordinovanej a riadenej povahe nemožno pochybovať: vyvraždiť 99 dedín za dva dni, ako sa to stalo 11. a 12. júla, je pomerne zložitá logistická úloha. A tento scenár sa potom opakoval aj v ďalších oblastiach Volyne. Velenie UPA razilo teóriu aktívneho „očistenia“ územia z cudzích (teda poľských) prvkov, pre budúcu slobodnú a monolitnú Ukrajinu. Dochovali sa aj niektoré rozkazy, ktoré sa netýkajú iba ľudí, ale aj akýchkoľvek stôp po ich prítomnosti: „Likvidovať stopy poľskosti: a) zničiť všetky múry kostolov a modlitební;b) zlikvidovať stromy rastúce pri domoch tak, aby nezostalo žiadne svedectvo o tom, ,,že tam niekedy niekto žil (vyvrátiť ovocné stromy pozdĺž ciest).[...] zbúrať všetky domy, v ktorých žili Poliaci (pokiaľ v týchto domoch bývajú Ukrajinci – je nevyhnutne potrebné ich zbúrať a urobiť z nich zemljanky); [...] Je potrebné si ešte raz uvedomiť, že ak tu zostane čokoľvek poľské, budú Poliaci vznášať požiadavky na naše územie.“
Ewa Siemaszkowa zdôrazňuje, že v oblastiach na západ od Volyne, kde bol pomer obyvateľstva vyrovnanejší, a kde možno v ďalších rokoch hovoriť o poľsko-ukrajinskej vojne, dostávali miestni Poliaci od UPA najskôr varovanie a výzvu na vysťahovanie. Na Volyni sa nič také nedialo. Cieľom bola okamžitá fyzická likvidácia. Toľko, podľa Palatu, k „šialenej“ deklarácii o etnickej čistke.
.etnická čistka a odveta zdola
Podľa Andrija Portnova nemožno klásť medzi strojcov masakry a obranné či odvetné kroky poľských oddielov znamienko rovnosti: „Ani z hľadiska počtu obetí, ani rozsahu, ani – čo je najdôležitejšie – naplánovania masového zločinu“. Poľský historik Grzegorz Motyka dodáva: „Odvetné akcie poľskej odbojovej Krajinskej armády sa konali, mnoho z nich sa dotklo aj civilistov, ale počet ukrajinských obetí nepresiahol dve až tri tisícky.“ Ukrajinskí historici do „poľských zločinov“ pripočítavajú aj obete pomocných žandárskych oddielov pod nemeckým velením. Poliakov začali Nemci verbovať až v priebehu masakry, v reakcii na to, že ich pôvodní ukrajinskí spojenci prešli od spolupráce k otvorenej vojne. Mohli teda využiť situáciu, v ktorej se poľskému obyvateľstvu naraz nemeckí okupanti javili ako „menšie zlo“ než ukrajinskí partizáni s ich stratégiou exterminácie všetkého poľského hic et nunc. Bez pochýb aj tu bolo spáchaných mnoho zločinov, ktoré nemožno ospravedlniť túžbou po pomste. Ale rozdiel medzi plánovanou realizáciou politickej stratégie a etnickej čistky Ukrajiny a odvetnou reakciou „zdola,“ je hádam jasný každému.
Maciej Ruczaj/
Poľský politický vedec a literárny kritik. Pochádza z Poznane, študoval politológiu a anglickú a írsku literatúru na Karlovej univerzite v Prahe. Ako editor sa podieľal na vydaní troch antológií súčasného poľského politického myslenia a esejistiky, ktoré vyšli v brnianskom vydavateľstve Centrum demokracie a kultury pod názvom Pravým okem (2010), Návrat člověka bez vlastností (2010) a Jagellonské dědictví (2012), kde napísal aj úvodnú štúdiu. V minulosti prispieval do viacerých časopisov, o. i. Poľských revue Christianitas a Fronda, českého magazínu Kontexty alebo slovenského Impulzu. Je ženatý, má jedno dieťa a žije v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.