Uplynulý týždeň bol plný prejavov demokracie a diskusií o tom, kto je demokrat a kto nie. Poďme sa pozrieť aspoň na niektoré z nich.

Dinosaury. Vlastne ani neviem, ako sa mi bez nich podarilo vyrásť. Iste, poznali sme ilustrácie Zdeňka Buriana a všetci sme sa chceli plaviť po rieke času do minulosti ako hrdinovia Zemanovej Cesty do praveku, ale veru, nespomínam si, že by dinosaury v mojom detstve hrali inak nejakú výraznejšiu úlohu, a o fenoméne či mánii sa vôbec nedalo hovoriť.

Hrozbu fašizmu treba brať smrteľne vážne vždy. O to väčší problém je, keď s nimi hlasujú demokratické strany. Všetky červené čiary sa už prekročili a z hlasovania s fašistami sa pomaly stáva bežná rutina.

Ruku za to do ohňa nedám, ale „setkali“ sme sa s ním všetci do nohy. Nie úplne, samozrejme, ale každý vzhľadom na generačné a žánrové vymedzenie. Osemdesiatky, čitatelia sci-fi.

Deň komiksu je za nami, komiksy sú stále tu. Ja mám na nich najradšej tú flexibilitu, tematickú a motivickú pestrosť, v rámci ktorej komiks stále existuje na jednej strane ako úplný mainstream, viac priemysel ako umenie, a na druhej ako čistá periféria, vrcholne okrajová artová záležitosť, po ktorej stále siaha len relatívne malá časť jeho potenciálnych čitateľov/divákov.

Slovenský hokejový reprezentant Juraj Slafkovský sa v piatom súťažnom zápase v drese Montrealu Canadiens dočkal premiérového gólu v zámorskej NHL, prispel ním ku štvrtkovému domácemu triumfu 6:2 nad Arizonou Coyotes a vyhlásili ho za prvú hviezdu duelu.

Slováci sa musia pripraviť na vyššie splátky. Cena úverov bude naďalej prudko rásť.

Keď vezmete do ruky pohár piva či vína, nespomeniete si na ne. Rovnako, keď sa zahryznete do čerstvého chleba alebo pečiva. Keď pozeráte na stromy, keď vidíte lišajníkom obrastený kameň. A predsa tam všade sú. Vo veciach okolo nás, na nich, na nás, v nás. Huby, plesne, kvasinky. Obrovská ríša podivných tvorov, ktoré nie sú ani rastlinami, ani živočíchmi.

Dnes je 104. výročie vzniku Československej republiky. Štátu, do ktorého som sa narodil a ktorého zánik som musel zniesť, aj keď som s ním vtedy zúrivo nesúhlasil.

Tridsaťtri rokov od pádu odpornej komunistickej diktatúry by mohlo znamenať aj dospelosť slobodnej spoločnosti. Je to tak? Dospeli sme? Čo sa nám podarilo a kde sa stále potkýname?