Viete, čo vznikne skombinovaním žánrov ako dancehall, hip-hop, UK garage či jungle? Grime. Najväčší svetoví a slovenskí umelci tohto žánru vystúpia na Pohode.

Tristodesaťtisíc ľudí, to je ako Košice a Žilina dohromady. Tak toľko ľudí si dokázateľne prečítalo za štyri dni môj článok Slovenských Maďarov vám závidím. Možno je to rekord serveru sme.sk, človeka to poteší, aj keď z toho nemá ani korunu, respektíve u vás ten váš eurocent. Potešený som bol o to viac, že to bol jeden z tých článkov, ktoré napísať naozaj chcete.

Skoro každý pozná podnikateľské rodiny, ako sú Hiltonovci, Murdochovci či zakladatelia automobiliek Peugeot a Ferrari. No aj u nás na Slovensku sme mali úspešných a ctihodných podnikateľov. Ich mená sú okrem ich potomkov a historikov verejnosti v podstate neznáme.

Rakúsky prezident Heinz Fischer poslal sudetským Nemcom na ich každoročné zhromaždenie list. Napísal v ňom, že Benešove dekréty boli „ťažkým bezprávím“, ktoré by krajiny EÚ nemali legalizovať. „Skutočnosť, že český prezident Václav Klaus si pre svoj podpis Lisabonskej zmluvy dal ako podmienku, že európska charta ľudských práv sa na dekréty nevzťahuje, nemá v skutočnosti nijaký vplyv.“ To je dobrá správa pre Slovensko, ktoré si napokon žiadnu výnimku nevymáhalo, pretože by si ju ani nevymohlo. V Česku sa okolo Fischerovho listu strhol krik – nebojte sa, až bude za rok posielať Viktor Orbán podobné zdravice „vymeneným Maďarom“, bude krik aj u vás.

Na terase rodinného hotýlku u Durbanu s výhledem na Indický oceán sedí nesourodá skupina třicátníků. Každý přijel z jiné části světa, znají se jen krátce, každý má jinou práci, ale dvě věci je spojují. Do Jihoafrické republiky přijeli fandit Slovensku a nikdo z nich se nechce na rodnou hroudu vrátit.

O úniku mozgov – čiže o odchádzaní vzdelaných mladých ľudí do zahraničia – sa u nás hovorí často a oprávnene. A hoci je každému jasné, že na budúcnosti tejto krajiny sa to prejaví značne negatívne, pre návrat mladých úspešných vedcov robíme žalostne málo. Niektorí sa však napriek tomu vracajú. Prečo to robia?

Július Satinský už získal slovenskú nesmrteľnosť ako jedno písmenko z dvojice L + S. Dnes si ho však všimneme mimo tohto legendárneho fenoménu, ako spisovateľa, fabulátora, epika, rozprávača, literáta.

Strach verejnosti je dobrým dôvodom na to, aby politici mohli konať. Je však obava más z niečoho alebo niekoho vždy opodstatnená? Darí sa slobodnej spoločnosti identifikovať naozaj závažné hrozby a tie nemožné zhrnúť pod stôl? A vôbec: vzniká dopyt verejnosti po preventívnom opatrení vlády priamo u nej, alebo naopak u niekoho, kto verejnosť presvedčí, že taká „hrozba“ naozaj existuje?

Rozsah zmeny, ktorú si maďarskí voliči odhlasovali, neznesie porovnanie so žiadnymi predchádzajúcimi voľbami, či u nich, či v regióne celej strednej Európy.

Ak v našich zemepisných šírkach vyslovíte slovo pop, tak hudobných nadšencov premôže hrôza. No stále sa u nás nájdu ľudia, ktorí sú dôkazom, že pop ešte nemusí znamenať škaredé slovo.