Predpokladám, že neviete, kto je Petr Drulák. Ak to viete, potom ste pravdepodobne Miroslav Lajčák alebo Lívia Klausová; ale prišiel čas, aby sa s ním oboznámili aj ostatní čitatelia .týždňa. Chlapík, ktorý ukončuje havlovskú éru, sa nevidí každý deň.

Nedávno sa vrátila z nepokojnej Ukrajiny, ktorú v priebehu šestnástich dní prešla zo západu až k ruským hraniciam. Hovorí, že tam zaznamenala narastajúcu vlnu vlastenectva, ktorá môže rozhodnúť konflikt v prospech Kyjeva. Česká reportérka Petra Procházková.

Spomínam si na jednu epizódu z roku 1995. Koncom augusta sa v kanadskom Montreali konal svetový kongres historikov. Vtedajší slovenský veľvyslanec v Kanade Anton Hykisch nás vtedy pozval do Ottawy na recepciu, ktorá sa mala konať pri príležitosti štátneho sviatku SR. Keď som prišiel na recepciu, sedel tam už Jozef Kirschbaum, niekdajší generálny tajomník HSĽS. Zvítal som sa s ním a povedal som mu, že ma teší, že už aj on oslavuje SNP.

Pri príležitosti 70. výročia Slovenského národného povstania si opäť raz vypočujeme zopár prejavov a v nejednom z nich to bude opäť dunieť prázdnotou a dávnymi lžami. Už sme si za tých 70 rokov zvykli. Ale možno sme si zvyknúť nemali.

Obrázok č. 140: Ríšsky snem v Norimbergu 1933. Totenehrung. V popredí stojí v meravom postoji člen jednotky SS so štandardou SS v ruke. V pozadí obrovská pláň, na nej stopäťdesiattisícová masa vojakov. V špalieri kráča Adolf Hitler s Ernstom Röhmom, vzadu vejú na stožiaroch tri obrovské zástavy SS. O rok už Röhm vedľa Hitlera kráčať nebude, Hitler elitu nacistických úderných jednotiek SA vykántri.

Milí priatelia, lastovička, to je parádny tvor. Je to okrídlená, operená ryba oblohy. Frčí si v mori vzduchu, na vlnách vánku sa hojdá, vzdoruje vetrom, schováva sa pred dažďom. S neúnavnou odhodlanosťou muruje svoje hniezda, lebo vie, že ich murovať musí. Manželka na mňa volá z izby:„Poď sem, už si tu tie potvory zasa robia hniezdo.“ Vystavali len pár centimetrov. Reku, vyčíham, kým budú zháňať maltu a zhodím tieto základy, nech sa presunú inam.

Eugenia prišla o prácu. Tridsať rokov pracovala na ministerstve dopravy. Si voľná, povedali jej nadriadení. Ako náhradu jej ponúkli prácu na stavbe. Lenže to nie je nič pre ňu. Rozhodla sa preto skúsiť šťastie medzi súkromníkmi. Možností nemala veľa. Nehovorí cudzou rečou, počítača sa ešte nedotkla a v porovnaní s mladými „nevyzerá dobre“.

Každé majstrovstvá sveta vo futbale majú svojich hrdinov, no v Brazílii nimi nie sú ani útočníci alebo záložníci. Výkonmi najviac vyčnievajú brankári.

Z celej tej populistickej frašky povolebného snemu strany Smer, ktorý sa dá nazvať hocičím, len nie sebakritickým zhodnoteným vlastnej prehry, žiarivo svieti dokonale symbolické ocenenie Mareka Maďariča, (ktorý ako jediný položil vlastnú hlavu na klátik pred kamerami ešte v onú volebnú noc a posypal si ju popolom, akoby, chudák, za Ficovu prehru mohol). On, Fico, sa o tomto zbytočnom geste vyjadril s pýchou a dojatím, priam otcovsky: „Povedal som mu, že zaparkoval moderný mercedes do starej kôlne.“

Je dosť ľudí, ktorí nosia túlavé topánky. A je medzi nimi aj čoraz viac žien. Križujú zemeguľu, navštevujú krajiny vo všetkých jej kútoch. Potom sa niekde usadia a budujú si tam domov. Začas pobudnú, opäť sa pohnú ďalej. Čo hľadajú?