Zaujímavou časťou debaty o eutanázii je, že obhajcovia asistovaných samovrážd šikovne presvedčili dôverčivých ľudí, že ide vznešený až nesebecký čin. Bez ohľadu na legálnosť či lekársku etiku, bola donedávna samovražda považovaná vo všeobecnosti za čin najvyššieho egoizmu.

Aj vy by ste radšej trávili viac času so svojimi deťmi? Koľkokrát ste si za posledný rok pomysleli – teraz budem intenzívne pracovať, všetku energiu vrhnem do plnenia povinností, aby som mal neskôr voľno, a POTOM všetok čas venujem svojej rodine. Koľkokrát si to za posledných 10 rokov takto vo svojom vnútri povedal? Podľa mňa zakaždým, keď odchádzal od svojej rodiny na tréning či zápas. Má to však jeden háčik. Žiadne POTOM už totiž nemusí byť. Nebolo ani v prípade Paľa Demitru, ktorý rozbiehal svoju avizovanú poslednú profisezónu. Posledných zopár desiatok zápasov, a potom už len radosti života. Po tejto sezóne plánoval už len rodinu, výchovu dvoch krásnych detí a podporu mládežníckeho hokeja.

Fakt, že dnešné Slovensko odoberá niektorým ľuďom občianstvo proti ich vôli, je všeobecne známy. Ale obeťami nie sú len tí, ktorých postihol Ficov protizákon, reagujúci na udeľovanie občianstva zahraničným Maďarom. V legislatíve máme ešte od čias socializmu iné podivné dedičstvo.

Veteráni hádok o pálčivých, kultúrno-etických otázkach dneška to dôverne poznajú. Ak sa taká debata rozhorí, je len otázka času, a niekto do nej vnesie argument o nevyhnutnej pokrokovosti jednej strany sporu a smetisku dejín, na ktorom nutne skončí druhá strana.

Multikulti debata je samostatná patafyzická vedná disciplína, ktorá stojí uprostred nových debatných vied a ktorej hlavným zmyslom je samotná debata bez akejkoľvek dôležitosti jej obsahu, čím sa darí napĺňať nové kvóty vo vzdelávacom procese európskeho ľudu, podľa ktorých musí každý správny Európan v roku 2025 predebatovať o ničom minimálne dvadsať rokov života.

Literárnou udalosťou sa môže stať aj denník napísaný takmer pred sto rokmi. Keď už pre nič iné, tak aspoň pre dve slová z názvu. Láska a smrť nestarnú.

Dňa 29. júla uplynulo sto rokov od narodenia hudobného skladateľa Jána Cikkera. A hoci záujem o jeho opery, ktoré v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dobývali nielen divadlá bývalého socialistického bloku, ale aj významné západoeurópske scény, časom opadol, jubileum ich opäť vracia do pozornosti.

Juhoamerickí umelci sú kúzelní. Stage manažér Čyčy vie o nich rozprávať nádherné príhody. Stage manažér ma na starosti chod scény vrátane zákulisia, kontroluje, či majú umelci všetko, čo chcú. A stráži čas. Čas je na festivaloch veľmi dôležitý. Ako vraví iná legenda stage manažingu Hulo: „neviem presne, kedy skupina začne, ale viem presne, kedy skončí“.

V minulosti som písal o tom, ako Turecko prekvapilo Pentagon tým, že organizovalo spoločné vojenské cvičenie s čínskym letectvom. Tiež som sa pozastavil nad ochotou administratívy Baracka Obamu predať Turkom novú generáciu stíhačiek F-35 bez toho, aby Kongres vedel o možnosti, že naše nové technológie, od ktorých bude závislá národná bezpečnosť USA, môžu byť Turkami poskytnuté ich novým spojencom v Číne a Iráne.

Je teplo a uhorková sezóna. Pred sto rokmi v tomto čase sa v peštianskych novinách písalo o „fiumskom (rijeckom)“ žralokovi. Teraz sú správy o prepúšťaní vo verejných médiách. Píšu o tom ešte aj vo vzdialenom Nemecku. Doma to ľudí veľmi nezaujíma. Na výzvu Odborárskej rady prišlo pred budovu Maďarského rozhlasu len čosi vyše stovky demonštrantov.