Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Operný humanista

.michaela Mojžišová .časopis .hudba

Dňa 29. júla uplynulo sto rokov od narodenia hudobného skladateľa Jána Cikkera. A hoci záujem o jeho opery, ktoré v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dobývali nielen divadlá bývalého socialistického bloku, ale aj významné západoeurópske scény, časom opadol, jubileum ich opäť vracia do pozornosti.

Slovenské národné divadlo pripravuje Mistra Scroogea, banskobystrická Štátna opera predstaví v slovenskej premiére Coriolana z roku 1974, ktorého doposiaľ uviedli len operné domy v Prahe, Weimare a Manheime.
Aj keď až do štyridsiatky komponoval Cikker prevažne symfonickú a inštrumentálnu hudbu, do histórie slovenského umenia sa zapísal predovšetkým ako autor deviatich opier. Prvé dve, Juro Jánošík (1953) a Beg Bajazid (1956), námetovo i hudobne vychádzali zo slovenských reálií. Od tretej, Mistra Scroogea (1959), si libretá začal písať sám, obrátiac pozornosť k veľkým majstrom európskej dramatickej a prozaickej tvorby: Dickensovi (Mister Scrooge), Tolstému (Vzkriesenie), Rollandovi (Hra o láske a smrti), Shakespearovi (Coriolanus), Kleistovi (Rozsudok), Mikszáthovi (Obliehanie Bystrice), bratom Čapkovcom (Zo života hmyzu). Cikkerov umelecký aj osobný život najsilnejšie poznačili dve z nich, Mister Scrooge a Vzkriesenie. Prvá mu priniesla najväčšiu bolesť, druhá najfrenetickejší úspech. .trauma Scrooge
Mistra Scroogea komponoval pod existenciálnym tlakom ťažkej choroby, ktorá ho bezprostredne ohrozovala na živote. Uzdravil sa, ale za zdravotnými problémami nasledovala ďalšia rana – zákaz plánovanej premiéry diela, pripravovanej Slovenským národným divadlom na rok 1959. Po negatívnych referenciách zo strany „angažovaných hudobníkov“ vtedajší povereník školstva a kultúry Vasil Biľak uvedenie rozoštudovanej inscenácie zakázal. Neskôr názor prehodnotil a dielo i autor sa dostali pod jeho ochranu. Nie je ťažké uhádnuť, ako táto zmena kurzu skladateľovi v očiach časti (nielen) hudobníckej obce uškodila... A hoci najväčšie úspechy dosiahlo jeho dielo na zahraničných javiskách, kam Biľak určite nemohol mať dosah, na Cikkerovi spočinul biľag tútorstva komunistickej strany.
Svetová premiéra Mistra Scroogea sa uskutočnila v nemeckom Kasseli (1963), až o pár týždňov nasledovala prvá slovenská inscenácia v SND. V tomto diele prišlo u Cikkera po hudobnej stránke k výraznému kvalitatívnemu posunu od domáceho folklórneho zázemia k bohato chromatizovanému, expresívnemu hudobnému jazyku. Popri duchovnej téme (obrátenie lakomca Scroogea) sa práve modernistická hudobná reč, opúšťajúca brehy oficiálne rešpektovanej „národnej“ hudby, stala tŕňom v oku Cikkerových ideových oponentov.
To, do akej miery boj o Scroogea skladateľa poznačil, opísal dva roky po Cikkerovej smrti jeho žiak Igor Berger: „Tak ako Cikker skrýval svoje väzby na druhú viedenskú školu, tak skrýval i svoju vieru v infernálne sily. V Scroogeovi ich ukázal naplno. Úder, ktorý potom nasledoval, ho navždy poznačil plachosťou, bojazlivosťou a úplnou nedôverčivosťou. Tu vidím duchovný i ľudský zlom v Cikkerovej tvorbe. Už nikdy po Scroogeovi nenašiel odvahu zopakovať v sebe svoju úprimnosť. Pravdaže, záblesky predchádzajúcej veľkosti tu boli. To decrescendo nešlo až tak rýchlo a nezvratne. No z úderov, ktoré utŕžil po Scroogeovi, sa nikdy nezotavil.“
V tejto súvislosti mi napadá podobná umelecká a ľudská dráma Cikkerovho rovesníka, skladateľa Eugena Suchoňa. Autor Krútňavy, všeobecne prijatej za slovenskú národnú operu, prešiel kvôli svojmu dielu kalváriou. Pár dní po nadšene prijatej premiére nasledovalo pozvanie od súdruhov z komisie a striktný príkaz na ideové zásahy do diela, ktoré ho po mravnej a duchovnej stránke brutálne poznačili. Suchoň Krútňavu pod nátlakom prepracoval, no po celý život ju považoval za dieťa bolesti. Definitívnej rehabilitácie sa dočkala až v roku skladateľovej storočnice, pätnásť rokov po jeho smrti. .vzkriesenie
Traumu prežitú so Scroogeom pomohla Cikkerovi prekonať práca na ďalšej opere Vzkriesenie podľa rovnomenného románu Leva Nikolajeviča Tolstého. Podľa slov skladateľovej manželky by Vzkriesenie nevzniklo, ak by predchádzajúcu operu neodsúdili: „Scroogea Jano napísal od strachu, že zomrie, Vzkriesenie s hnevom, aby dokázal, že ešte žije.“ Vzkriesenie, považované za skladateľovo vrcholné operné dielo, sa stretlo s obrovským úspechom u obecenstva i kritiky. Počas troch desaťročí sa dočkalo dvadsiatich dvoch inscenácií, z nich bolo šestnásť mimo divadelnej siete bývalého Československa. Zahraničná kritika ho prirovnávala – čo sa týka štýlu i významu – k Bergovmu Wozzeckovi, a Jánovi Cikkerovi priznala status jedného z najvýznamnejších operných skladateľov druhej polovice 20. storočia. Podľa tradovanej historky na bankete po svetovej premiére v Prahe slávny nemecký operný režisér Walter Felsenstein Cikkerovi v pokľaku gratuloval k veľkolepému dielu. .svedomie proti násiliu
Ján Cikker sa zaslúžene dostal do povedomia zahraničia. Viedenská univerzita ho v roku 1966 ocenila ako prvého Slováka v histórii jednou z najvýznamnejších európskych cien z oblasti kultúry a humanitných vied, Herderovou cenou. Komunisti nemohli pripustiť, aby vyznamenanie zo západu predstihlo domáce ocenenie a skladateľovi pohotovo udelili titul národného umelca. Na každoročnom oficiálnom ceremoniáli na Pražskom hrade by už bolo neskoro, za príležitosť teda postačila premiéra Bega Bajazida v Banskej Bystrici. A keď sme pri poctách, treba spomenúť najprestížnejšie ocenenie udeľované v oblasti vážnej hudby, Cenu UNESCO, ktorú skladateľ dostal v roku 1979.
Veľký medzinárodný ohlas Cikkerových vrcholných opier zďaleka netkvie iba v hudobno-dramatickom majstrovstve tvorcu. Ich hlboká a úprimná spiritualita i nadčasové humanistické posolstvo sú pevne zakorenené v európskych duchovných tradíciách, čím ďaleko presiahol obzory rodnej hrudy. „Vo svojich operách sa opätovne vyznávam z viery v dobrú podstatu človeka, z viery, že niet absolútne zlého človeka a že i ten najhorší sa pod vplyvom rôznych impulzov môže zmeniť v človeka statočného,“ vyznal sa v interview v roku 1981.
A naozaj, Cikkerove opery sú plné kajúcnikov, obrátených hriešnikov, sršia súcitom s utláčanými, opľúvanými, poníženými. Závery väčšiny z nich sú zvláštne „neoperné“: navonok málo efektné, väčšinou tragické, katarzne apelujúce na ušľachtilé ľudské city. Ako výstižne postrehol zasvätený znalec Cikkerovho diela, muzikológ a v roku 1984 tajne vysvätený kňaz Igor Vajda, v postavách hlavných mužských hrdinov badať istú autorskú sebaštylizáciu: „Morálny problém súčasníka a dnešného sveta bol zjavne v centre skladateľovho záujmu a jeho presvedčenia o poslaní divadla.“
V posledných rokoch života sa Cikker pred vonkajším svetom čoraz viac uzatváral a sťahoval sa do samoty súkromia. Na jeho konci sa podľa pamätníkov podpísal osočujúci anonymný telefonát, ktorý precitliveného umelca natoľko rozrušil, že dostal mozgovú porážku. Umrel 21. decembra 1989, mesiac po novembrových udalostiach.
„Cikker hlásal cestu kompromisov, ústupkov. Som presvedčený, že v slobodnej duchovnej klíme by bol skladateľov kompozičný vývoj úplne iný. Humanista jeho formátu trpel na večný konflikt svedomia proti násiliu. Tento zápas ho tragicky rozleptal a rozložil,“ napísal Igor Berger.
Ján Cikker (1911 – 1989)
patrí k najvýznamnejším slovenským hudobným skladateľom. Zložil deväť opier a približne stoštyridsať symfonických, komorných, vokálnych a zborových skladieb. Študoval hudobnú kompozíciu na pražskom Štátnom konzervatóriu (1930 – 1935), Majstrovskej škole Vítězslava Nováka (1935 – 1936) a dirigovanie vo Viedni u Felixa von Weingartnera (1936 – 1937). Počas SNP pracoval na Povereníctve školstva a kultúry v Banskej Bystrici, po vojne krátko pôsobil ako dramaturg Opery Slovenského národného divadla (1945 – 1948). Takmer celý život sa venoval i pedagogickej činnosti, bol učiteľom teoretických predmetov na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1939 – 1951), neskôr vyučoval kompozíciu na Vysokej škole múzických umení. V roku 1964 ho menovali profesorom, v roku 1966 dostal titul národného umelca. Je nositeľom Herderovej ceny Viedenskej univerzity (1966) a Ceny UNESCO za hudbu (1979).
„Vždy som cítil odpor voči násiliu, zločinom, prelievaniu nevinnej krvi, mal som súcit s umierajúcimi, ich pozostalými, najmä sirotami. Otec mi padol v prvej svetovej vojne a v druhej som bol zase sám aktívnym účastníkom... Ctibažné, velikášske ciele ovládať druhých, túžba po moci, to všetko mi ako synovi vdovy bolo vždy cudzie, protivné, odporné, ale môj hlas bol slabý. Niekedy sa mi žiadalo kričať, revať, kladivom búchať do neľútostných sŕdc. Napokon mi ostala hudba: utešiteľka, milosrdná, ale i rebelujúca.“
Autorka je operná kritička.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite