Volali sme ho Gidi. Celým menom Agadius. Bol to staručký pán chorvátskeho pôvodu, vychýrený právnik a môj prvý šéf v rakúskom Salzburgu. V jeho firme sa to hemžilo mladými. On nás nezamestnával, on nás vychovával. Kedykoľvek išiel okolo, zatajili sme dych.

Medzi najčastejšie správy, ktoré dostávam na sociálnych sieťach, patria otázky stredoškolákov a vysokoškolákov o tom, ako správne naštartovať svoj úspešný príbeh. Ako získať prestížny džob. Ako konať, aby človek nezlyhal v očiach druhých aj pred sebou samým.

Hlavy štátov patria k tým, ktorí sú spomedzi všetkých „povolaní” obdarúvaní najčastejšie. Najkrajší dar však prezident dostal od Svätého Otca.

V jednej malej dedinke na Spiši žije 32 rodín. Vieme to celkom presne, lebo keď sa na Veľkú noc svätí jedlo, v kostole je 32 košíkov.

Keď prechádzam ulicami juhočeskej vesničky, kde žije môj priateľ, cítim sa tam ako Ibi Maiga na Slovensku v 90. rokoch.

Zablúdili ste už niekedy na Instagram? Ak nie, je načase. Odhaduje sa, že v roku 2020 táto mobilná aplikácia dobyje internety rovnako ako voľakedy Facebook.

Starý otec sa narodil do pravidiel druhej svetovej vojny. Vtedy by sa bolo na čo sťažovať, ale nikto si nesťažoval. Lebo prežil.

Pred rokom viselo v Banskej Bystrici vo vzduchu auto. Ruka žeriava ho držala vysoko nad zemou. Bolo to dosť dobré fáro. Za autom bol veľký transparent: Daruješ toto auto Rómovi, alebo ho necháš padnúť? Hlasuj.

Mám kamaráta. Volá sa Jožko. Je Róm. Dobrý človek, usilovný. Pracuje ako pomocná sila v školskej jedálni. Šúpe tam zeleninu a umýva riady. Pani kuchárky si to už bez neho nevedia vôbec predstaviť.

Keď som žila v Rakúsku, môj sused na ubytovni sa volal Hatem. Chlap zo Sýrie, ktorý mal 36 rokov a stále študoval. Len na študentské víza totiž vedel ostať legálne v Európe, zatiaľ čo v Sýrii číhala vojna.