Toluén sa stáva legálnou drogou najchudobnejších. Najviac biednych žije v rómskych osadách. Napriek tomu Rómovia hromadne nefetujú. Zatiaľ.

Dva prieskumy, ktoré mapovali terén približne mesiac po zjavení Gorily a dva pred voľbami, nesú posolstvo, že škandálom sa politická scéna zachvela, ale neotriasla. Dôkaz: Prekvapilo by niekoho, keby uvidel tie isté percentá MVK a Focusu bez existencie Gorily?

Udiať by sa to mohlo takto: na nejakom utajenom mieste, možno dokonca aj v konšpiračnom byte (napríklad na Vazovovej ulici) sa stretli zástupcovia JOJ, Markízy a Fun Rádia. Spolu prebrali politickú situáciu, ponadávali na tých, čo tu doteraz vládli a dospeli k tomu, že s doteraz vládnucimi stranami to vedie od desiatich k piatim. Chce to celkom novú krv. „Podporíme Matoviča?“ opýtal sa možno zástupca Fun Rádia. „To je taká neriadená strela a okolo neho všelijakí vedci. Kto už bude voliť kockaté hlavy?“ oponuje asi človek z Markízy.

Český pesničkár Vladimír Merta je ako osamelý vlk, ktorý si sem-tam zahrá aj s iným hudobníkom, ale väčšinu času trávi sám na pódiu, odkiaľ sa linú jeho dlhé meditatívne piesne. Minulý rok však prekvapil albumom Ponorná řeka, kde si spolu s ním zahrala aj skupina ETC, ktorú Mertovi zapožičal jeho bývalý kolega z takzvaného čundergroundu Vladimír Mišík.

V roku 2011 vyšlo niekoľko desiatok kníh slovenských autorov a autoriek a k tomu niekoľko stoviek slovenských a českých prekladov. Vybrať z nich jednu „naj" knihu nie je možné, zostavovať „rebríček kvality" je absurdné. Namiesto toho sme oslovili niekoľko ľudí, ktorí majú ku knihám blízko a spýtali sme sa ich, čo z pôvodnej slovenskej literárnej tvorby a čo z prekladov do slovenčiny a češtiny ich tento rok najviac zaujalo. Tu sú ich odpovede.

S t r a š n e p o m a l y sa píše na počítači, keď mám zmrznuté ruky. Písmenko za sekundu. Žiadna diakritika. A to sa nemám na čo sťažovať. Po roku (áno po roku!) som konečne na treku. A už tretí deň mám slzy v očiach, vždy ked idem popredu, predo mnou nik, iba hory a Boh. Ani som nevedela, ako mi to chýba. Nie šport, nie osemtisícovky. Ale maličkosti. Tie veľké popraskané líčka malých šerpských detí. Volám ich Šerpiatka.

Ako je to s tými neutrínami? Naozaj sa pohybujú rýchlejšie ako svetlo vo vákuu, alebo je to len zdanie, spôsobené nejakou malou chybou experimentátorov? Ak je to celé spôsobené len malou a dobre ukrytou chybou, ako sa dá taká chyba odhaliť? A ak sa neodhalí, bude to znamenať prevrátenie fyziky hore nohami?

Hoci je film Viditeľný svet celovečerný hraný debut Petra Krištúfka (1973), jeho autor nie je v slovenskej kinematografii (a takisto ani literatúre) nijaký nováčik. Venuje sa dokumentaristike, stredometrážnej filmovej tvorbe a aj tej televíznej. Zväčša ide o to, čomu zvykneme hovoriť autorské projekty.

Sedím pred nepálskou telkou, dávajú indické telenovely. Nepálka sediaca vedľa mňa, učiteľka našich sirôtok, sa dychtivo vžíva do deja a ja sa usmievam. Tento druh herectva by neprešiel nielen v Európe, ale ani v mexickej či argentínskej megatelevýrobe. V spodnej časti obrazovky idú akési reklamy vo forme rýchloidúcich tituliek, podobne ako výnimočné správy, zľava doprava. Odrazu zaregistrujem v tej rýchlosti známe slovo, ani si presne neuvedomujem, aké, len viem, že nepatrí do nepálskeho trelevízora. Zaostrím, slovo sa opakuje znova. Slovakia.