Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Sedím pred nepálskou telkou, dávajú indické telenovely. Nepálka sediaca vedľa mňa, učiteľka našich sirôtok, sa dychtivo vžíva do deja a ja sa usmievam. Tento druh herectva by neprešiel nielen v Európe, ale ani v mexickej či argentínskej megatelevýrobe. V spodnej časti obrazovky idú akési reklamy vo forme rýchloidúcich tituliek, podobne ako výnimočné správy, zľava doprava. Odrazu zaregistrujem v tej rýchlosti známe slovo, ani si presne neuvedomujem, aké, len viem, že nepatrí do nepálskeho trelevízora. Zaostrím, slovo sa opakuje znova. Slovakia.

Premkne ma strach, čo sa stalo? Vybuchli Bohunice? Je občianska vojna? Ďalší vrah v Devínskej? Vyvražďovanie Rómov? Nie. Reklama. „Study in Slovakia. Come in to Schengen area, easy and good education, new life. Study in Slovakia@Oracle” No ja umriem. To by mi nenapadlo ani vo sne, že naša krajina bude inzerovať v nepálskej televízii počas obedňajšej telenovely. Reklama sa opakuje asi 6-krát, potom ju strieda iná, indická. Study in Slovakia. Poznám troch Nepálcov, čo žijú v Bratislave a okolí. Všetci sa mi postupne poozývali, keďže sa im cnie. Všetci prišli na Sloensko študovať, všetci v oblasti informatiky. Vraj videli reklamu v telke. Všetci hovoria plynulo po slovensky(!), naučili sa to na itenzívnom kurze Univerzity Komenského. Nešťastne sa mi zverujú, aké je Slovensko strašne uzavreté voči iným kultúram, ako stále počúvajú narážky, ako si o nich myslia, že sú Cigáni, ako si nemôžu nájsť kamarátov...spomínam si, keď som prvýkrát videla černocha. Mala som asi 13 rokov a padla mi sánka. Zostala som stáť na ulici, ani som sa nepohla. Wau. Nečudo, že som sa neskôr stala posadnutá cestovaním. Nečudo ani, že väčšina Slovenska sa imigrantov bojí. Nemáme to v histórii. Aj keď sú vrátka našej klietky už 22 rokov otvorené, predsa len ešte cítiť strach. Strach z vychádzania, strach z príchodu iných. Občas vykukneme, potom rýchlo zalezieme, a na noc sa zamykáme. Cez mreže klietky prenikajú správy o tom, ako na to ľudia doplácajú, že sa nezamykali. Bomby, mešity, fanatici, drogové gangy. Veď, nie je nám tu dobre, s našimi kamennými kostolíkmi a školami, kde tmavší občania sedia iba v posledných laviciach? Reklama v nepálskej televízii ma zarazila. Ale potešila zároveň. Niekto si musí uvedomovať, že tadiaľcesta nevedie. Niekto musí vedieť, že inteligentní prisťahovalci môžu nášmu klietkovému syndrómu len pomôcť. Bolo by nádherné, mať najlepšieho kamaráta z detstva Inda, tak ako môj snúbenec z Anglicka. Bolo by krásne občas jesť na neďeľný obed chicken tikka masala. Bolo by úplne v pohode oslavovať občas Diwali, a zrána počúvať spev z mešity. Neprekážali by mi africké reštaurácie, kde by obsluhovala tlstá černoška a jedlo by sa tam z banánových listov a výťažok by išiel do africkej dedinky, kde žijú jej rodičia. Neprekážalo by mi študovať informatiku a mať spolužiakov Nepálcov. Do toho!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite