Naše rusofilstvo má hlboké korene. Celonárodne sa začalo prejavovať v 19. storočí so zrodom slovanskej idey. Prevzali sme ruskú zástavu, Ján Kollár napísal: „…o mocné opri se dubisko…“, Ľudovít Štúr napísal knihu Slovanstvo a svet budúcnosti, ruskí vedci prichádzali na Slovensko a analyzovali tunajšie pomery.

Pospomínali sme tradície, niektorí navštívili kostoly, niektorí sa modlili, niektorí aj postili. Zazneli príhovory kňazov, médiá zaznamenali rázovitú oblievačku. A je po sviatkoch. Je toto Veľká noc?

Každý, kto sa niekedy hral na pieskovisku, vie, ako dlho trvá niečo postaviť a aké ľahké je to zničiť. Ak k tomu pridáme náchylnosť ľudskej povahy na temnú rozkoš deštrukcie, tú neznesiteľnú ľahkosť skazy a zmaru, musí nás prekvapiť, že svet okolo nás nie je iba spleťou nepravidelne roztrúsených kráterov. Jedinou silou, ktorá nám bráni padnúť do víru entropie, je naša túžba po kráse.

Naša krajina sa práve ukazuje v plnej nahote celej svojej úbohosti. Do tohto stavu ju doviedli dnešní mocipáni v snahe prispôsobiť si ju na svoj obraz.

„Na našej planéte je už príliš veľa ľudí na to, aby ich Zem uživila. Veda nám pomôže prežiť,“ hovorí predseda Slovenskej akadémie vied Pavol Šajgalík. Považuje sa za odvážneho človeka a čo si myslí o úrovni vedy na Slovensku?

Naša politická scéna je už roky čitateľná. Polovica národa chce, aby sa o ňu niekto postaral. Najlepšie štát, lebo osobná zodpovednosť u nás nie je príliš obľúbené tričko.

V roku 1609 došlo k jednému z najväčších obratov v dejinách ľudského poznania. Galileo Galilei sa pozrel ďalekohľadom na Mesiac a uvedomil si, že tam vidí krajinu. Navždy tým zmenil naše predstavy o vesmíre.

Bola to noc takmer letná. Sedel som na nábreží Dunaja, predo mnou svietil do noci majestátny budapeštiansky hrad. Reťazový most žiaril ako z pohľadnice, rieka potemnela, cigánska kapela hrala nejakú pomalú maďarskú nostalgickú pieseň, guláš bol presne taký, aký mal byť, pivo lepšie než čakáte.

Mám rád predvolebný čas. Páči sa mi, ako sa veci vyjasňujú. Páči sa mi, ako sa väčšinou potvrdí, že kto bol za prostitúta raz, je ním aj druhý raz, kto spieval komunistom, ten im o dvadsať rokov zaspieva rád znova, kto spieval Mečiarovi, rád zaspieva Ficovi čiže Mečiarovi v mladšom vydaní. Som rád, že v tomto napríklad taký Pavol Hammel nesklamal a potvrdil svoju povesť.

Zase zápasia. Vždy, keď sa nejaký pes so susednej pláže dostane na našu, všetky sa zbehnú − a začnú vydávať neuveriteľné zvuky. Indické psy majú iný život. Nepatria väčšinou nikomu, a tak si musia vytvoriť systém, v ktorom sa dá prežiť.