a keď v tom štandardní politici zlyhávajú, väčšina (bez ohľadu na nedeľnú návštevu kostola) je ochotná dať moc tvrdej ruke. Či má hnedú, či červenú farbu, to nie je až také podstatné.
Druhá polovica sú voliči individuálnej slobody. Tá má širokú náruč, a tak sa pri jednom stole zídu všetci. Od uletených anarchistov, zelených, ortodoxných zástancov slobodného trhu až po pravoverných katolíkov. Spojiť tieto sily je priam sizyfovská úloha. Schodnejšia cesta je, ak aspoň niektorá skupina má dobrého lídra so silnou charizmou.
V roku 2009 by ste takého márne hľadali. Rozhádané SDKÚ už nemalo čo ponúknuť. Dzurinda pôsobil ako otrhaný kohút po prehratom boji, v KDH zostali iba nudné tváre. A tu sa zrazu objavila Sloboda a Solidarita. Vytvorila ju partia úspešných mužov, nabehli s pekným zelenomodrým logom, silnou kampaňou a energickým ťahom na bránku. Pritiahli k sebe množstvo šikovných ľudí, ktorí nevyrastali v pohodlných straníckych kanceláriách, ale v tvrdej slovenskej podnikateľskej realite.
Richard Sulík vedel jasne a úprimne komunikovať, nechýbal mu šarm ani humor. Krajcer, Miškov, Kollár takisto nepôsobili ako nemé tváre do počtu. Čo bolo obzvlášť sympatické, primeraný priestor dostali aj ženy. Skutočne silné ženy, a nie bábky na niti.
Potom prišli voľby a ako nadšení demokrati sme vysmiati s „Riškom“ držali legendárny balónik nádeje. Žiaľbohu, nestalo sa. Naši sympatickí chlapci vedeli úplne presne, na rozdiel od zvyšku Európy, čo potrebuje spoločná mena. A podľa nich to nebol euroval.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.