Pražský súd oslobodil – neprávoplatne – šéfku sekretariátu bývalého premiéra Nečasa, ktorá podľa obžaloby dala sledovať vtedajšiu Nečasovu manželku vojenskými špiónmi. Prečo to súd urobil?

Keby ste sa ma pred rokom spýtali, čo sú tri najväčšie výzvy digitálnych novín 14ymedio, povedala by som, že represia, zlé pripojenie na internet a strach mediálnych profesionálov pracovať v našom tíme. Neuvedomovala som si, že budeme mať dočinenia s ďalšou prekážkou, ktorá sa stane hlavným dôvodom bolehlavu našich malých novín: nedostatok transparentnosti v kubánskych inštitúciách. Pričasto zostaneme pred zavretými dverami a nikto neotvára, neodpovedá, akokoľvek hlasno klopeme.

Dvadsiateho štvrtého apríla si svet pripomenie sté výročie genocídy Arménov v Turecku. Pri tejto príležitosti spomíname na státisíce zavraždených – a na to, ako hrozivo ľahko ľudia vo vypätých dejinných okamihoch strácajú aj posledné zvyšky ľudskosti.

„Je to akoby Sergio Leone a David Lynch mali spolu malého iránskeho rockera a strážiť im ho prišiel Nosferatu,“ povedala vraj o svojom celovečernom filmovom debute Sama nocou tmou iránsko-americká scenáristka a režisérka Ana Lily Amirpour. Podľa internetových databáz ide o žánrový mix hororu, romance a trileru, hoci v tlačovej správe k nemu sa vraví o prvom iránskom upírskom westerne.

Minulú nedeľu Juraj „Jureš“ Líška so svojím Fallgrappom získal na Radio_Head Awards najviac hlasov v kategóriách najlepší album, najlepší singel, najlepší debut a najlepšia elektronická hudba. Dve hodiny predtým nám prezradil niekoľko svojich nerestí.

Voľby v roku 1998 poslali Mečiara do dôchodku. Odišiel od nás a (podľa vlastných slov) neublížil nikomu z nás. Určite mu nič nedokázali. Korune však jeho panovanie dalo zabrať. Naša vtedajšia mena po uvoľnení kurzu a počas nasledujúcej sanácie ekonomiky výdatne krvácala. Za prvých 6 mesiacov roku 1999 stratila 18 percent svojej hodnoty voči americkému doláru. Pamätám si to pomerne presne. Doslova som vtedy cítil, ako sa tisíce amerických dolárov, ktoré som si v lete 1998 priniesol z letných prác v Novom svete, množia v internátnej skrini. Tentoraz bez toho, že by som musel vypotiť čo i len kvapku potu na budovanie amerického kapitalizmu. Cítil som sa ako kráľ. Chvíľu som sa oddával luxusu. Namiesto 10 rožkov a 15 deka parížskeho som večeral 30 deka šalátu s troma rožkami.

Vzkriesenie existuje. Nejde len o fyzické vrátenie tela do života! Dnes všade, v práci, vo vzťahoch, na súdoch, atď. zaznieva lacná výhovorka: „To nie ja, to tí druhí! Oni sú na vine, že sa veci takto udiali a ja som potom nemohol konať inak.“ Myslím, že v kontraste s tým tu hlasno zaznieva fakulta spovede ako hádam posledná bašta v spoločnosti, kde si človek dobrovoľne kľakne a žaluje na seba hory-doly, že on zlyhal v manželstve, on podvádzal v práci, on je strašný sebec, čo ide po povrchu, a je vinný svojou pýchou.

Minister kultúry vytiahol do boja proti proti stupňujúcej sa vulgarizácii vo vysielaní súkromných televízií. Je zhnusený a dá sa mu to úprimne veriť. Nie je zlé ani to, že svoje zhnusenie vyslovil nahlas. Ale môže to nejako zmeniť? Nie je to dopredu prehratá bitka?

Prečítal som si správu o tom, ako v japonskom meste Rikuzentakata idú zachraňovať dvadsaťsedem metrovú borovicu – ako symbol nádeje. Potom som si pripomenul slovenský holorub – ako ilustračný symbol beznádeje.

S chemikom Petrom Szolcsányim sme skúšali, či sa dá čuchom rozoznať otrávený alkohol.