Nadpisy v denníku Sme chcú povedať viac než text. Ale teraz to vystihli: V KATOLÍCKEJ CIRKVI SA CHYSTÁ K VEĽKEJ ZRÁŽKE PRE SVÄTÉ PRIJÍMANIE. Ide o veriacich, žijúcich v druhom vzťahu, zatiaľ čo prvý zväzok manželský majú platne sviatostný. Odpoveď na otázku, či môžu aj v takomto rozpoložení pristupovať k svätému prijímaniu, má dať mimoriadna biskupská synoda, ktorá sa v októbri koná vo Vatikáne. U nás k tomu chýba vnútrocirkevná diskusia. Možno pastiersky list, ktorý pomenuje možné eventuality.

Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.

Isaac Bashevis Singer, Michal Viewegh, Gary Shteyngart, Ernest Hemmingway, Mika Waltari, J. M. Coetzee alebo detektívky či knihy o histórii. To je niekoľko našich tipov na knihy k vode.

Kyril Bonfiglioli, posledný britský dandy, písal, ako keby sa P. G. Wodehouse rozhodol kopírovať Raymonda Chandlera, aby z literárneho trhu vytlačil Iana Fleminga. Tri romány o Charlie Mortdecaiovi – jeho literárnom alter egu, sa v rokoch 1973 až 1979 postarali o to, aby sa Bonfiglioli stal šedou eminenciou britského humoru, chlapíkom v pozadí, na ktorého pri hlbšom pohľade nemožno nenaraziť. Prisahajú naňho Hugh Laurie aj Stephen Fry, miloval (a neznášal) ho Douglas Adams a o Terrym Pratchettovi by sme bez neho možno ani nepočuli.

Veľmi krátko po útokoch na redakciu časopisu Charlie Hebdo v Paríži dostala Európa úder z ďalšej strany: v Belgicku ozbrojené zložky len tak-tak prekazili údajne podobný atentát, ktorý plánovali džihádisti. Pri zásahu v 55-tisícovom belgickom meste Verviers zahynuli dvaja islamskí militanti. Podľa čiastočných identít, ktoré minulý týždeň zverejnila polícia, šlo o Belgičana marockého pôvodu Sofiana A., narodeného v roku 1988, a Belgičana Khalida B., narodeného v roku 1991. Bruselský súd zároveň predĺžil čas zadržania podozrivých v súvislosti s týmto prekazeným atentátom. Pod vojenským dohľadom zostali v Belgicku napríklad židovské školy a iné miesta, na ktoré by militanti mohli zaútočiť.

Prišiel deň, ktorý sme si predstavovali tisíckrát, ale nikdy nie takto. Mysleli sme, ako ho budeme oslavovať, ako sa budeme objímať, nosiť zástavy, ale je po tom. Nikto nekričí „Nech žije slobodná Kuba!“, nikto neotvára fľaše. Vyhlásenie vlád Kuby a USA o nadviazaní diplomatických vzťahov nás prekvapilo uprostred signálov s opačným významom. Raúl Castro odložil tretie kolo rokovaní s EÚ a represie na 10. decembra boli zamerané na ochrancov ľudských práv. Prvým prekvapením bolo, že Námestie revolúcie a Biely dom spolu viedli rozhovory 18 mesiacov. Kým režim vytváral dojem, že čo i len priblíženie sa k colnej kontrole USA je prejavom zrady, naši politici sa so Strýkom Samom stretali. Tak klame politika!

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

Podle dvou nezávislých průzkumů, provedených neziskovou organizací China Partners a Východočínskou univerzitou v Šanghaji, je dnes v Číně asi 40 milionů protestantů – v roce 1949 jich bylo sotva půl milionu.

Debata o nezávislosti Škótska otvára otázku, ktorú sme kedysi riešili aj u nás v súvislosti s rozdelením ČSFR: Aká malá môže ešte krajina byť, aby bola životaschopná? K faktorom, ktoré ovplyvňujú veľkosti štátov, má čo povedať aj ekonómia.

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.