Náš dom sa všetkými tými oknami pozerá na malý parčík, ktorý lemuje solídny múr misionárskeho statku, pri ktorom žijú dvaja bezdomovci. Krivý a Psychoš. Pijú krabicové víno z neďalekej Samošky a zbierajú šrot. Krivý je mierny človek, starý vlk, ktorý, keď nie je spitý, v jednom kuse číta všetko, čo mu príde pod ruku. Je šťúply, má po päťdesiatke a má melancholické, inteligentné črty tváre. Keby sme nevedeli, že to je socka, mohol by to byť básnik. V zime som ho vídala triezveho, postával v parčíku a fajčil v obrovskom kožuchu, asi spĺňal podmienky nejakého útulku. Ale len čo sa vyčasilo, bol pri múre zas.

Bol som nedávno pri tom, ako Fero Guldan osádzal na poľsko-slovenských hraniciach pamätník Vrbovi s Wetzlerom. Fero je slobodný človek. Stavia pamätníky tam, kde majú byť, a nie tam, kde mu to štát, či peniaze umožňujú. V Čadci sa mi o niekoľko hodín neskôr prihovoril občan: „A čo hovoríte na to, že už tretíkrát v histórii kráčame proti Rusom?“. Poznamenal som, že sloboda za to stojí.

Už ma to nebaví. Svet bol a vždy bude plný idiotov. Oproti tej väčšine vždy stála menšina rozumných. A na obe skupiny pozerala masa ľahostajných. Aj na Slovensku budeme mať zrejme ešte dlho, možno vždy, skupinu komunistov, ľudákov, nacionalistov a menšinu tých, pre ktorých je demokracia nedotknuteľnou hodnotou. S tým už nič nenarobíme. A samozrejme tu bude masa ľahostajných alebo, lepšie povedané, masa pragmatikov. Tí nechápu, o čo zrazu ide.

Ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny došlo v rámci rakúsko-uhorskej armády k reforme stravovania. Dôstojníci si pochutnávali ako v tých najlepších hotelových kuchyniach.

Veľká (ako sa jej hovorilo predtým) či prvá svetová (ako sa jej hovorí dnes) vojna bola najväčšou tragédiou Európy za posledných dvesto rokov. Bola skutočnou samovraždou Európy; ranou, z ktorej sa už ako civilizácia nespamätala. Bola oveľa väčšou tragédiou než druhá svetová vojna, ktorá bola heroickým zápasom proti protivníkovi, ktorého z morálneho hľadiska bolo nevyhnutné poraziť, pretože prvá svetová – na rozdiel od tej druhej – bola vlastne zbytočná.

Pravidelne niekoho sobášim. Teraz je sezóna. V lete 2011 ma z Bratislavy do Tomášova viezol taxikár. Keď sa dozvedel, že tam idem sobášiť, vraví mi: „Cha, myslíte si, že tí dvaja navždy spolu vydržia? Dnes to už nie je tak ako v čase našich rodičov. Dávam im päť rokov. Ak vydržia desať, tak dole klobúk pred nimi a ak vydržia pätnásť, tak im osobne prídem potriasť rukou. A ja som vydržal osemnásť rokov, potom to skončilo.“

Krátko po tom, ako som sa naučila, že čokoládové bonbóny sú sladké a oheň páli, som zistila aj to, že Kubánci sa môžu zapisovať do organizácií, ktoré vymyslel a založil štát, ale aj to to, že sú exemplárne trestaní, ak si chcú založiť svoje vlastné organizácie alebo združenia. Presne v duchu tejto logiky deti automaticky vstupovali do pionierskej organizácie, ženy sa po dovŕšení štrnásteho roku stávali členkami ženskej organizácie, susedia sa združovali vo výboroch na obranu revolúcie a robotníci sa stali členmi jediného povoleného odborového zväzu v krajine. Okrem toho sa, samozrejme, študenti združovali vo svojej konfederácii, rovnako ako poľnohospodári v tej svojej, v jednom aj druhom prípade celoštátnej. Zdalo sa, že sme všetci niekde združení.

„Šľak ma ide trafiť,“ ako písaval vo svojich stĺpčekoch pán Satinský, keď musím ísť kvôli detským topánočkám do Eurovei. Prechádzam okolo miesta, kde stálo divadlo Stoka, kde muselo padnúť, byť zbúrané, aby uvoľnilo miesto čomusi novému, ale čomu vlastne? Nech sa prepadnem, na tom mieste do dnešného dňa nie je postavené nič. Nič. Oproti vysokým skleneným budovám je jeden modrý, umelohmotný plot. Za plotom rastie burina a tam, kde divadlo pokojne mohlo stáť aj dnes, žiť z krčmy bohato navštevovanej turistami, rastie burina vysoká tri metre.

Slovenská technická univerzita má dvanásť nových počítačov. Aj keď sa to nemusí zdať výnimočné, tentoraz je nová technika dôležitejšia. Až tak, že ju prišiel otvoriť prezident Andrej Kiska. Je teda jasné, že nejde o obyčajné počítače. Sú súčasťou nového výskumného centra, ktoré sponzoruje firma Eset. Študenti sa v ňom majú vzdelávať v oblasti informačnej bezpečnosti.

Áno, je to splnený sen. Otvorí sa rúra a vyberú z nej chrumkavú, dozlatista opečenú nohu z lístkového cesta. Ale tam sa to nekončí. Chytia nôž, zarežú a namiesto višní či maku si v štrúdli voľká poriadny kus poctivej sviečkovice.