Ceausescu bol vo vrtuľníku, Saddám Husajn sa skrýval v diere, Ben Ali z Tuniska ušiel do exilu, Kaddáfí ušiel s konvojom a nakoniec sa skrýval v podzemnej rúre. Autokrati utekajú, nečakajú ako obete vo svojich palácoch, odkiaľ vydávali svoje neľudské zákony, nezomierajú na prezidentských stoličkách so slávnostnou šerpou okolo pliec.

Čo majú spoločné Bill Clinton, Warren Buffet a Laura Bushová? Okrem peňazí, vplyvu a slávy to, že všetci traja minulý týždeň vystúpili na podujatí Education Nation v New Yorku. Na Rockefeller Plaza, kde v zime býva aj z filmov známe klzisko, sa spolu s desiatkami iných filantropov a verejných osobností, s mnohými guvernérmi a starostami, so známymi televíznymi moderátormi a so stovkami učiteľov za podpory televízie NBC venovali jedinej téme: ako zlepšiť americké školstvo.

Emil, prišiel som na to, predovšetkým vďaka rozhovorom s Pajdušákovou, že ľudia najľahšie uveria tomu, čo je neuveriteľné. Tak ako Pajdušáková uverila, že bude koniec sveta, a potom bola sklamaná, keď nenastal. Teraz bolo desiate výročie tej tragédie v New Yorku a najviac sa písalo o tom, že to nebolo tak, ako to vyzeralo, že to je, že to bolo celkom inak, že si to Američania zorganizovali sami, skrátka, že oficiálna verzia klame.

Tak ako jeho nedeľné zatknutie v New Yorku v máji, aj jeho návrat v nedeľu 4. septembra sa rýchlo stal „udalosťou víkendu“. Oslobodený bývalý šéf Medzinárodného menového fondu Dominique Strauss Kahn rýchlo ukradol pozornosť (nielen) domácich médií, ktorá sa točila okolo príprav primárok v klube socialistov.

Médiá smú všetko, ak nie sú Murdochove. Vo „verejnom záujme“ smú aj porušiť zákon, veď ide o „službu verejnosti“! A tak ľavicové médiá „odvážne“ uverejňovali štátne tajomstvá: od nemeckého Der Spiegel, ktorý proti prianiu vtedajšieho spolkového ministra obrany Franza-Josefa Straussa v roku 1962 zverejnil obranné plány NATO cez „Pentagón Papers“, ktoré počas vietnamskej vojny predal Daniel Ellsberg denníku New York Times až po WikiLeaks. Jednoducho, vyzradiť štátne tajomstvo, a porušiť tak zákon je in.

Bol hokejový draft 1996. V Kiel Centre v St. Louis sedelo a čakalo na zavolanie svojho mena niekoľko stoviek mladých hokejistov. V treťom kole bol na rade New York Islanders. Generálny manažér pristúpil k mikrofónu a hlásil: obranca, narodený v Trenčíne, poslednú sezónu hral za Duklu. Začal som vstávať, okolosediaci chalani mi začali gratulovať. Vtom som začul meno Zdeno Chára.

Mám za sebou ďalší ročník festivalu The Great Escape. Koná sa každoročne v anglickom krásnom meste Brighton. TGE vznikol v roku 2006, už teraz si píše, že je „leading event for showcasing new music“. Dá sa s tým súhlasiť, ak to berieme ako súčasť peletónu podobných „leading“ festivalov ako Eurosonic v Holandsku, alebo ďaleko väčší SXSW v americkom Austine.

Kauza „Piča z hoven“ má dlhšiu životnosť než sa patrí. Po tom, čo si polievočku prihriali ľudia z najrozličnejších oblastí, pridal sa so svojím „osobným názorom“ aj predseda zboru poradcov predsedníčky vlády SR. Odhliadnuc od faktu, že v takej funkcii je ťažké mať v masovom médiu osobný názor, to pokašľal aj inak.

„Is relieved that there are still people who dont know S. Zizek,“ napísala minule na Facebooku Mária Modrovichová, stĺpčekárka píšuca o New Yorku tu o pár strán ďalej. „Kto, do pekla, je S. Zizek?“ povedala som si v duchu ja a na rozdiel od Márie ma nijako neupokojovalo, že mi to meno nič nehovorí.

Neďaleko Ground Zero, miesta, na ktorom stáli do 11. 9. Dvojičky, na mieste domu, do ktorého dokonca vletela časť jedného z osudných lietadiel, si naši moslimskí spoluobčania chcú postaviť mešitu a kultúrne centrum. V krajine máme náboženskú slobodu, takže by to, teoreticky, nemal byť problém. Je. Newyorský a čiastočne až celoamerický. Až 70 percent Američanov a 63 percent Newyorčanov si myslí, že je to nepatričná, nevkusná či priam nesprávna myšlienka. Debatuje sa, demonštruje sa a vášne sa stupňujú.