Ako podnikateľ v stavebníctve mal v najlepších časoch tisíc zamestnancov, z toho stovky Rómov. Mnohých z nich vytiahol z kolobehu chudoby. Jozef Patkaň už vyše dvadsať rokov dáva Rómom nielen prácu, ale aj hrdosť.

Američan Walter Hudson sa mediálne preslávil po tom, ako ho osem ľudí oslobodzovalo spomedzi dverí, kam sa zasekol po pošmyknutí v kúpeľni. Walter mal totiž vyše 500 kíl a podľa toho, čo zaznamenala Guinessova kniha rekordov, patril medzi sedem ľudí, ktorých osobný rekord prekonal túto hranicu. Piati z nich vrátane Waltera však už viac ako dvadsať rokov nežijú a ten šiesty už medzičasom „zhodil“ pod stovku.

Keď som bol študentom réžie, chodieval som stopom do Krakova pozrieť si dobré divadlo. Napríklad Z biegiem lat, z biegiem dni. Je to história krakovskej buržoáznej rodiny. Vojny, povstania, zmena režimov, ale rodina zotrváva. Inscenáciu režíroval Andrzej Wajda v Starom divadle. Predstavenie trvalo 6 hodín, začínalo sa o štvrtej popoludní. V nabitej sále som sedel na schodoch a prežíval opojenie, ktoré pokojne preráža konvenciu vnímania času. Publikum, bez ohľadu na vek, bolo tým posolstvom vzrušené. Na ceste domov mi poľskí colníci zhabali malú storočnú Bibliu z antikvariátu. Nedali sa obmäkčiť. Bol hlboký socializmus.

Táto malá a malebná krajinka má niekoľko archetypálnych obrazov a nie všetky sa dostali na mince alebo na bankovky. Zaznamenávajú ich generácie fotografov dokumentaristov, pričom tí mladší tradičné videnie opúšťajú. Nemusíme začínať Karlom Plickom či Martinom Martinčekom, stačí spomenúť dvoch Čechov – Markéta Luskačová pred polstoročím zaznamenávala pätnikov, Josef Koudelka Cigánov. No ak by sme mali vytvoriť pomyselný rebríček „najslovenskejších“ tém – v zmysle ich typickosti – tak by jednoznačne zvíťazili pastieri, salaše a biele ovečky, roztrúsené ako tie obláčiky na pastvinách pod Kriváňom či pod iným vrchom.

Milí priatelia. Sloboda má v sebe zradný rozmer neporozumenia. Ste slobodný, nikoho neohrozujete, no vždy sa nájde niekto, kto by vás chcel napchať do šablón vlastného nešťastného života. Pre vaše dobro. O nič iné nejde. Najabsurdnejšie na tom je, že tí, čo vás chcú spútať, nie sú ani sudcovia, ani dozorcovia. Sú to samotní väzni a niekedy to ani nemyslia v zlom. Namiesto toho, aby sa zbavili pomyselných pút, nasadia ich aj vám. Chcú, aby ste lamentovali s nimi, aby ste spútavali iných, aby ste sa vzdali, zhrbili a kráčali na galeje, lebo presne takto sa to má. Z hlbín detstva sa mi vynára skutočná filmová postava. Hrdina. Vo filme nikdy nehral, ale nehral ani svoj život.

Ako sa mení Kuba a ako každý z nás? Veľmi málo a zároveň tak veľmi. V mojom malom živote sa všetko pohlo bezprecedentným spôsobom. V živote národa je to sotva niečo viac než zachvenie. Január 2013 začal s imigračnou a cestovnou reformou. V ďalších mesiacoch sme si veľakrát povedali „dovidenia“, ale teraz bez pocitu, že už niet návratu, ako to bývalo predtým, už to nebol odchod do celoživotného exilu. Ale je pravda, že mená v telefónnom zozname škrtáme naďalej, rýchlosť, akou sa to deje, je hrozivá. Pocit, že sme „ostrovom na úteku“ ešte vzrástol, tentoraz už v súlade so zákonom, ktorý to umožňuje.

V divadelnom štúdiu súboru Disk v Trnave na Kopánke mala premiéru inscenácia Opulentná sviňa. Je to zvláštna správa o svete, o tom, čo žijeme, ako sa nám darí, kam sme sa dostali.

Keď som prišla z pôrodnice domov, chvíľu som sa pozerala na pákovú batériu nad drezom v kuchyni a rozmýšľala, ktorým smerom tečie studená a ktorým teplá voda. Prázdno. Moja sestra tvrdí, že pôrod je osvietenie. A to som mala pôrod, ktorý môžem považovať za životný zážitok! Tak ako iní investujú do exkluzívnej dovolenky v neznámom, krásnom svete, my sme investovali do pôrodu v neznámom, krásnom, rakúskom zdravotníctve. Pôvodne som túžila rodiť do vody, a to sa dalo v Hainburgu, v nemocnici, ktorá je od nášho petržalského bytu vzdialená pár minút autom, bez problémov.

Nájdeme ich skoro v každom lepšom kompóte, to znamená najmä v tom od mamy či starej mamy. Nesmú chýbať vo varenom víne či v punči. Podobajú sa na malé klinčeky na čalúnenie a rovnako sa u nás aj volajú.

Väčšinou platí, že čím viac cestujete, tým máte menší kufor. Po prvé, kto cestuje častejšie, vie sa lepšie zbaliť: tričká a nohavice napríklad neskladá, ale zroluje. Napodiv zaberú menej miesta a nepokrčia sa. Po druhé, skúsenejší cestovateľ vie, čo nemá kupovať, lebo to nájde na mieste. Prakticky každý hotel bude mať na izbe mydlo, šampón a uterák: takmer žiadny nebude mať zubnú kefku a pastu (ale ak si nezoberiete ani tie, budú ich mať na recepcii).