Nezávisle od toho, či sa 30-percentné zvýšenie platov, o ktorom sa do piatkovej noci vyjednávalo, dohodlo, alebo nedohodlo, mzdové vydieranie lekárskych odborov obnažilo – akoby na pitevnom stole – nielen hnilobu slovenského zdravotníctva, ale politickej moci a celého štátu.

Kúpili sme vysávač, neťahal poriadne, tak sme ho šli vrátiť. Keď toto urobím s knižkou, dívajú sa na mňa ako na blázna. Akože zlá? Aj preklad kríva, odpovedám, Nat King Cole nie je Nat kráľ cola, aj štylisticky, aj gramaticky, ba dokonca ideovo – ale túto chybu nespomínam, lebo, pripúšťam, autor si môže myslieť čo chce – a na reklamáciu už by toho malo byť aj tak dosť. Ale nikdy to nestačí, za žiadnu knižku mi ešte peniaze nevrátili.

Schody domu, presne tam, kde bola naša revolúcia vyhlásená za socialistickú, sa zrútili. Skupina trinástich zúfalých ľudí okupuje kostol v centre Havany. Polícia ich zatkla a vyniesla uprostred noci. V televízii vysielali reportáž o tom, ako ľudia ničia mosty, aby si postavili domy. Arcibiskup uverejnil v komunistických novinách text, ktorý svojím tónom bojuje s oficiálnymi úvodníkmi. Zemiaky sa v stánkoch objavujú iba sporadicky. Hip-hopový hudobník je zatknutý len preto, že jeho syn protestoval, ako s ním zaobchádzali, keď zobral fotografiu revolucionára Camila Cienfuegosa z vestibulu školy.

Prežil som 22-hodinový maratón v jednej z okrskových volebných komisií. Po prvý raz – a bolo to sklamanie. Školenie o volebnom zákone, o priebehu volieb či o sčítavaní hlasov totiž absolvovali len jej predseda a podpredseda – teda len dvaja členovia z 13. Hlasy vo volebnú noc však spočítavali všetci. Ostal som v šoku, keď jedna z členiek komisie chcela za neplatné považovať aj tie hlasovacie lístky, na ktorých boli zakrúžkovaní viac ako štyria kandidáti.

Pred časom sme textom Prečo čítať Shakespeara začali seriál o najvýznamnejších autoroch západného kánonu. O tom, prečo treba čítať Homéra a v čom to môže byť inšpiráciou aj pre našu politickú pravicu po voľbách, píše Matúš Porubjak.

Strávila som noc a deň s ľahkými ženami. Milujú ma. Na rozdiel od ostatných žien ich neodsudzujem a na rozdiel od mužov sa na ne pozerám očami, nie pohlavím. Len čo som po dvojročnej abstinentskej pauze vtrhla opitá do nepálskeho Dance Baru, spolu s jeho majiteľom a dvoma ďalšími kamošmi, mala som ich stále okolo krku. Napriek tomu, že jeden z mojich kamošov je najslávnejším nepálskym spevákom, o neho baby ani nezakopli. Za to na mojich kolenách sedela permanentne jedna a okolo krku som mala druhú. Stali sme sa sestrami, vymenili si náramky a prstene. Dance bar je nepálska špecialitka.

Po prelistovaní fotografickej knižky plnej citu, emócii a naliehavosti mám zvláštny pocit. Tibor Huszár, autor vyznačujúci sa špecifickým talentom nachádzať cez hľadáčik prchavé okamihy a urobiť ich súčasťou našej individuálnej a kolektívnej pamäti, sa v tejto knižke, pre neho asi najosobnejšej, obrazovo akoby znovu hľadal.

Na každú vyčítavú otázku dostávam rovnakú odpoveď. „That's Nepali culture!” vravia mi kamaráti muzikanti, s ktorými trávim už mesiac v štúdiu, keď sa ich pýtam, prečo musia večer jesť doma, aj keď sú už dospelí. To isté mi odpovedajú, keď chcem vedieť, prečo ich rodičia a okolie nútia ísť pracovať na Blízky východ. Je to najnovší trend v našich končinách. Vyhnať talentované decko, ktoré má na to, aby z neho niečo bolo, pracovať do Dubaia alebo Qataru, kde je za posledného psa. Bez kariéry, bez rodiny, len ako mašinka na transfer peňazí od Arabov k Nepálcom, na účty mamy, babky, sestry, sesternice a aj jej manžela, ktorý zakladá nový biznis.

Kto povedal, že keď ľudia prestanú veriť v Boha, nebudú veriť ničomu, ale uveria hocičomu? Oxfordský slovník citácii to pripisuje G. K. Chestertonovi.

My Česi to poznáme z Karlových Varov alebo z turistického centra Prahy, vy Slováci občas z Vysokých Tatier. Nápisy azbukou, podniky, kde majú jedálne lístky najskôr v ruštine a až potom v domácom jazyku či v iných cudzích jazykoch. Rusi tu, jednoducho, pol storočia boli, a hoci ich vojská a naša podriadenosť voči Moskve zmizli už pred dvadsiatimi rokmi, tak tu Rusi zostali. A s nimi aj ruština. Už to zďaleka nie je prvý jazyk, ale v súboji s takou francúzštinou alebo španielčinou vcelku obstojí. Po generácii dnešných tridsiatnikov, ktorí azbuku neovládajú, tak v Česku vyrastá generácia ďalšia, ktorá sa o ruštinu prirodzene zaujíma a možno ju aj dosť veľká jej časť bude zase ovládať.