Preto dávam čertovský pozor a nakupujem poriadne, len knižky od autorov, ktorých už poznám. Do smrti mám čo čítať a ak by som aj nemal, vždy sa nájde ktosi, kto mi poradí. Ako teraz, pri tej poslednej návšteve kníhkupectva, udrela mi do očí kniha s názvom 1001 knih, které musíte přečíst než zemřete.
Akože musím, pýtam sa neprítomného autora a siaham po tej „buchli”. Letmo prelistujem, žiadna Legenda Aurea, žiadny Aristofanes ani Hesiodos. Prv, ako knižku položím späť do regálu a definitívne si o nej urobím obraz ako o ďalšom celkom zbytočnom komerčnom titule, začítam sa do úvodu. A razom je všetko jasnejšie, žiadnych 1001 kníh, ale 1001 románov, pričom aj to treba brať s rezervou, lebo román je vzhľadom na dejiny literatúry relatívne mladý žáner epickej spisby, respektíve jeho teoretické vymedzenie je relatívne mladé, ale to už skutočne premýšľam a teším sa. Lebo autor vie, preukázal, že vie a hoci vkusovo by sme sa isto nestretli, už je v mojich očiach autoritou, a tak mu môžem uveriť.
To, čo som dostal, je jeden z návodov, jeden z kľúčov, ako spomedzi obrovského množstva vybrať menšie – autoritou posvätené – množstvo. A to je nielen náramne sympatické, ale predovšetkým mimoriadne užitočné. Literatúra totiž, rovnako ako film, divadlo a vôbec, všetky umelecké druhy, potrebuje kánon. Aby ľudia, ktorí sa rozhodnú, že nechcú viac byť hlupákmi uväznenými v subjektívnom páči – nepáči, mali ako začať onú totalitu osobného vkusu rozbíjať. Lebo na začiatku je každý kánon lepší ako žiadny.
Akože musím, pýtam sa neprítomného autora a siaham po tej „buchli”. Letmo prelistujem, žiadna Legenda Aurea, žiadny Aristofanes ani Hesiodos. Prv, ako knižku položím späť do regálu a definitívne si o nej urobím obraz ako o ďalšom celkom zbytočnom komerčnom titule, začítam sa do úvodu. A razom je všetko jasnejšie, žiadnych 1001 kníh, ale 1001 románov, pričom aj to treba brať s rezervou, lebo román je vzhľadom na dejiny literatúry relatívne mladý žáner epickej spisby, respektíve jeho teoretické vymedzenie je relatívne mladé, ale to už skutočne premýšľam a teším sa. Lebo autor vie, preukázal, že vie a hoci vkusovo by sme sa isto nestretli, už je v mojich očiach autoritou, a tak mu môžem uveriť.
To, čo som dostal, je jeden z návodov, jeden z kľúčov, ako spomedzi obrovského množstva vybrať menšie – autoritou posvätené – množstvo. A to je nielen náramne sympatické, ale predovšetkým mimoriadne užitočné. Literatúra totiž, rovnako ako film, divadlo a vôbec, všetky umelecké druhy, potrebuje kánon. Aby ľudia, ktorí sa rozhodnú, že nechcú viac byť hlupákmi uväznenými v subjektívnom páči – nepáči, mali ako začať onú totalitu osobného vkusu rozbíjať. Lebo na začiatku je každý kánon lepší ako žiadny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.