Úplne prvýkrát som držal v rukách kanonické dielo taoizmu za hlbokého komunizmu v preklade z ruštiny do češtiny od Emy Bayerleovej (1954). Paragraf tretí: „Kdyby nebyli uctíváni mudrci, nebyly by rozepře mezi lidem. Kdyby si lidé necenili vzácné předměty, nebyli by mezi nimi zloději. Kdyby zrak lidí nebyl poután žádoucími předměty, srdce lidí by se nejitřila. Proto vláda moudrého člověka vyprázdňuje jejich srdce a naplňuje jejich žaludky. Oslabuje jejich vůli a zpevňuje jejich kosti. Stále se snaží, aby lid neměl vědomosti a vášně a aby ten, kdo má vědomosti, nesměl zasahovat. Uskutočněje-li (mudrc) nečinnost, přináší to vždy pokoj.“

Na Ukrajine ide do tuhého. Miznú, biedia a umierajú tam ľudia. Ľudia, ktorí v podstate chcú iba to, čo my máme normálne a každodenne – napríklad demokratický politický režim, relatívny blahobyt, obrovský európsky priestor bez hraníc.

„Naše vláda bude první, která nebude krást, lhát a bude makat pro občany.“ Čiže kradne a klame vláda, vyhlásil koncom roka 2013 Andrej Babiš, nová hviezda českej politiky, a nie konkrétni ľudia. Kradne a klame sa tu od novembra 1989, predtým bola pohodička. Vidím to tak, že klame občan Babiš. Ešteže lož nemá prevahu nad pravdou, to by bol svet iný, než v akom žijeme, podstatne horší.

„Intuícia predchádza strategické uvažovanie,“ píše Jonathan Haidt vo svojej knihe Morálka lidské mysli (Dybbuk, Praha 2013). To, že patríme do tímov, ktoré hrajú za rôzne politické ideológie, náboženstvá... a z nich vyplývajúce morálky, je fakt. Niektoré z nich si síce v konkrétnych situáciách môžu pripísať dočasné víťazstvá, ale nie vlastníctvo pravdy pravdúcej. A ak chceme, aby ihrisko nepokryli obete, treba sa pomaly, empaticky, krôčik za krôčikom, snažiť o nastolenie aspoň minimálnej dôvery voči iným intuíciám, podvedomým pocitom, než sú tie moje – voči iným morálkam.

Niekedy v októbri 2013 sme sa s Petrom Zajacom dohodli, že celý rok 2014 budeme pokračovať v písaní glos na dohodnuté témy – každý po svojom. Odpichneme sa pritom od citátu z počutého, čítaného, cíteného.Výber tém si podelíme fifty-fifty a budeme sa striedať. Tentoraz vybral citát Náš nos – náš pán Peter. Keď som mu naznačil, o čom chcem písať, zareagoval: „Prosím ťa, pozri si svoje staré texty a neopakuj sa!“ Môžem však za to, že slovo „nos“ vo mne vyvolalo okamžite nepríjemné asociácie? Myslím svoj nos. S tým sa naozaj nedá nič robiť.

Najprv sa zdalo, akoby sa mu do novej funkcie ani nechcelo. Veď má svoj golf, atraktívne herecké príležitosti aj slušné zabezpečenie. Splnil si všetko, po čom túžil, už treba len užívať život. Tak načo ďalšie výzvy? Ale Milan Kňažko sa napokon pre prezidentskú kandidatúru rozhodol.

Ladislav Snopko väčšinu pracovného týždňa trávi v Prahe ako supervízor Paláca Lucerna. Hovorí, že jeho život je najmä o komunikácii, stretávaní sa s ľuďmi, či už plánovane, alebo náhodne. Aj náhodné stretnutia sa však potom často transformujú do konkrétnych projektov.

Za slobodu sme v novembri, pred ním ani po ňom nebojovali. Dostali sme ju ako (nezaslúžený) dar. Bolo to ako sen.

Strauss, Strauss... Pavol Straus? Meno, ktoré masám na Slovensku nič nevraví. V týchto časoch, keď sa každý anonymný jedinec v davoch na námestiach, v uliciach, a hlavne v internetovom priestore oháňa slobodou a demokraciou, nie je dobré robiť si ilúzie. Dvadsaťtri rokov po 17. novembri pocit osamelosti nadobúda kryštalický tvar istoty.

V noci zo soboty 18. na nedeľu 19. apríla 2009 sa odohral jeden z najohavnejších prípadov extrémistického násilia v Českej republike. Natálka nemala ani dva roky, keď na posteľ, v ktorej spala, vletela zápalná fľaša. Dievčatko, našťastie, prežilo. Ale: ...osemdesiat percent spáleného tela, mesiace v kóme a v umelom spánku, desiatky ťažkých operácií, amputácia prstov, doživotná psychická trauma... Bol to úmyselný, vopred pripravený útok. Zločin z rasových motívov, z primitívnej nenávisti.