Prezident Kiska vidí medzi 40 uchádzačmi o post ústavných sudcov takých, ktorých by do funkcií s radosťou vymenoval, aj takých, ktorých by nevymenoval nikdy. On sám má dve požiadavky – odbornosť a morálku.

Človek si občas pripadá, že sem bol vyvrhnutý z temnoty dejín – a tak sa potáca v tme vlastných romantizujúcich predstáv o sebe samom aj o svete. Nielen človek, ale aj celé národy sa chytajú slamky a svoju identitu opierajú o slávne skutky svojich predkov, ktoré sa nikdy nestali. 

Sám minister pripúšťa, že dôvodom je nízka konkurencieschopnosť na trhu práce.

Podvaly vyklepkávajú svoju minimal music. Som na ceste do Košíc. Deň pred výročím novembra 1989 sa tu znova koná demonštrácia Za slušné Slovensko. Cestu si hradím sám, nik mi neprezradil číslo Sorosovho účtu.

Četl jsem kdesi, že přehozená písmena dělají z češtiny slovenštinu a ze slovenštiny češtinu. Jen považte: provaz – povraz, bedna – debna, mlha – hmla… Na tuto i jiné jazykové hrátky jsem si vzpomněl, když mi před časem vyprávěla jedna mladá žena o svém manželství.

Pocit naplno prežitého života

Existujú aj také celkom obyčajné dni. Nič zvláštne nerobím, len obyčajne učím, obyčajne žijem. Lenže táto obyčajnosť má v sebe čosi neobyčajné. Aj v nej treba hľadať a ísť po dlhých schodoch až na dno svojej duše, aby sme tam spoznali sami seba. Obyčajnosť však môže aj zadusiť a bolieť.

Keď sa Asiu Bibi pýtali na jej pocity pred záverečným pojednávaním najvyššieho súdu, ktorý mal rokovať o jej omilostení, povedala, že je pripravená zomrieť za svoju vieru. „Modlite sa za mňa“, bola jej jediná prosba, pričom ona sama sa modlila s ružencom, ktorý jej poslal pápež František.

Generálny tajomník Rady Európy sa sám vypýtal na návštevu do Spišského Hrhova po tom, čo pred rokom na titulke denníka New York Times čítal o nenápadnej dedinke na východe Slovenska.

Občas so Samom vedieme historické debaty. Naštuduje si materiál od výmyslu sveta a potom ma z toho skúša. „Pani učiteľka, a vy viete, že…?“ Keď neviem, významne mrkne na spolužiakov.