Ak bol donedávna vychytávkou v spoločenských rozhovoroch život bez pšenice, zázračné účinky smoothies, paleodiéta alebo poznanie, že sme stvorení pre beh, teraz je hitom upratovanie. Zaslúžila sa o to mladá Japonka Marie Kondo.

Tento text je pozvánkou na týždeň diskusii o stvorení sveta, rozumnosti viery v Boha, o tom, čo sa deje v rakúskej katolíckej cirkvi alebo v slovenskej politike.

Boh, ktorý prichádza ako malé, bezmocné dieťa zachrániť svet. Vianoce.

Jajže Bože strach veliký, padli Turci na Poniky... Muselo to byť hrozné a našťastie je to už dávno za nami. Deň po návrate z Istanbulu je mi trochu ľúto, že Turci len padli a že tu dlhšie nezostali. Možno by sme sa od nich niečo naučili...

Prítomnosť mamy v mojom živote bola vždy silným argumentom Boha o jeho láskavej starostlivosti. Mama je predsa ostrovom, kde sa dá kotviť, keď nás bičujú životné búrky. Áno, poznáme aj pojem krkavčej matky. Reportáže o nich v televíziách sú vždy sprevádzané trápnou poznámkou, že nasledujúce zábery nie sú vhodné pre maloletých divákov. Inými slovami, teraz všetci hľaďte na obrazovku. Ale spomedzi všetkých je minimum takto zlyhávajúcich mám.

Milí priatelia, už dávno som nepísal o ženách. Nechcem si nejako prihrievať pisateľskú polievočku, ale bola by škoda nespomínať tieto výnimočné bytosti. Keď ich Boh stvoril, mal z toho určite radosť. A keby ich nebol stvoril, mal by výčitky svedomia. A keby tie výčitky nemal, tak by mu ich určite robili ženy, ktoré nestvoril. Tak pre pokoj v dome bol Adam chvíľu v kóme. No a keď sa prebral, chýbal mu kus rebra. Ďalej príbeh poznáme.

Náš nový stĺpčekár Štefan Chrapa hovrí o Bohu, punku a literatúre. Celý rohovor si môžete prečítať v aktuálnom .týždni.

V momentálnom knižnom hite číslo jedna (aspoň teda v sieti kníhkupectiev Panta Rei) americkej autorky Elizabeth Gilbert Jedz, modli sa a miluj, ktorého filmová verzia práve beží v našich kinách v hlavnej úlohe s Juliou Roberts, som našla vetu, ktorá mi pripomenula jeden môj starý problém.

Obrazy zlatého veku sa v našom regióne zvyknú spájať s obdobím rakúskej monarchie pred prvou svetovou vojnou. Bol to vek istoty. Fakt, že moja generácia bola za komunizmu indoktrinovaná predstavou, že šlo o „žalár národov“, tú hypotézu skôr potvrdzuje, ako vyvracia. Štát občanom garantoval stabilitu pravidiel, občania si slobodne volili svojich zastupiteľov, budúcnosť bola predvídateľná, ríšou vládol poriadok, monarcha bol po bohovi a rodine symbolom autority, nikto neveril, že sa to zmení.

Myšlienky, ako vieme, majú svoje konzekvencie. Neprekvapilo ma preto, že pred pár dňami Richard Dawkins, známy autor a filozof, ktorý kedysi prednášal na Oxforde, nepriateľ Pána Boha a všetkých náboženstiev, ako označil sám seba, na Twitteri vyhásil, že ľudské plody s Downovým syndrómom treba zlikvidovať.