Vianoce sú aj oslavou života a poctou žene - matke. Matkami sa v tomto roku stali aj dve naše stĺpčekarky Dorota a Lucia i naša manažérka Ľudmila, ktoré opísali svoju novú skúsenosť. Ich krátke texty dopĺňajú fotografie argentínskej fotografky, ktorá zdokumentovala svoje tehotenstvo.

Vážení čitatelia, tento časopis začína desiaty rok svojej existencie. V podmienkach malého trhu je to trochu zázrak, a aby pokračoval a rozvíjal sa, potrebujeme od vás práve teraz pomoc.

Medzi nami žijú ľudia na pol ceste. Neviem to definovať presnejšie, ale chcem to ilustrovať na príklade ľudí, čo chodievajú do nášho kostola. Niekoľko z nich sa totiž nedeľu čo nedeľu stavia do prievanu sklenenej výplne dverí vo vestibule. Neochvejne tam stoja, nezávisle na mrchavom počasí. Navzdory nepohodliu spievajú, modlia sa, kľakajú, vstávajú.

Kričia na seba z balkóna na balkón a ja si v prvom momente myslím, že sa hádajú. Nie je to tak. Pani z domu na rohu oznamuje svojej susedke, že v obchode na rohu ulíc Boyeros a Tulipán sa objavilo lepidlo cola loca. Majú doširoka otvorené oči a živo diskutujú. „To lepidlo nebolo, už ani nepamätám... Nikde ho nemali!“ Usmievam sa, ale oči mi padnú na špičku mojej topánky, ktorá už tiež nevyhnutne potrebuje trošku sekundového lepidla, o ktorom susedky tak nadšene hovoria, ako keby to bolo hovädzie na prídelovú knižku. Keby som prišla včas a odniesla si ešte nejakú tubu tej zázračnej substancie, mohla by som si prilepiť aj vypadávajúci kláves na počítači a zvonček na dverách, ktorý už takmer nie je počuť.

Francúzsko vyčnieva v EÚ tým, že úrad prezidenta sa teší silnej, takmer monarchistickej pozícii. Väčšina prezidentov založila dokonca múzeá na svoju pamiatku, vždy v najzapadnutejšej provincii. Navštívil som tieto vysoko symbolické miesta, obmedzil som sa však len na troch prezidentov, ktorých Francúzi znovuzvolili. Na Charlesa de Gaulla, od roku 1959 do 1969 prvého prezidenta piatej republiky, socialistu Francoisa Mitteranda (1981 – 1995) a na gaullistu Jacquesa Chiraca (1995 – 2007).

Katarína „Kabka“ Babálová, na prvý pohľad obyčajné dievča, na druhý mladá žena neobyčajná vo svojom odhodlaní. Miera jej nedoslýchavosti je 99,8 %, počuje len šumy a ruchy či hlas vtákov.

Počas víkendu bude v Pisztoryho paláci prvý ročník podujatia BRaK, teda Bratislavského knižného festivalu. To je dobrý dôvod pozrieť sa na to, ako sa žije menším vydavateľstvám. Ľudia, ktorí za týmito vydavateľstvami stoja, sú na svoje knihy právom hrdí. Nezaplavujú knižný trh bestsellermi, no vytvárajú literárnu scénu.

Nepamätám si už názov toho filmu, ani meno režiséra, dokonca ani to, či som ho videla v kine, alebo v televízii. Ale nikdy nezabudnem na scénu, keď si filmová postava vyzliekala kabát a podávala ho svojmu priateľovi. Ten sa mu priznal, že už dlho túži po takej modernej koženej bunde. „Tu máš a snívaj o niečom väčšom,“ odsekol a podal mu objekt jeho túžob.

Milí priatelia, zvieratá sú perfektné tvory. Pán Boh musel mať radosť, keď ich tvoril a keď im s láskou vdýchol život, aby robili neplechu na súši i vo vode. Taký oslík. Vo svetle Veľkej noci sa javí ako šmrncovné zviera, na ktorom Kristus vstupoval do Jeruzalema. Žiadna výstrednosť. Praktická univerzálnosť, nenáročná obsluha a dostupnosť pre každého. Niečo ako Renault clio na splátky bez navýšenia. A predsa, oslík niesol na svojom chrbte Boha! Inšpirovaní svätým Františkom a jeho kladným vzťahom ku zvieratám, vybrali sme sa s kamarátom na salaš.

Dňa 1. mája uplynie 20 rokov od smrti Ayrtona Sennu. Motoristické médiá, dlhoroční diváci aj aktuálni pretekári ho pravidelne pasujú za najlepšieho jazdca všetkých čias. Aj keby nemal žiadne výnimočné schopnosti, išlo o posledného jazdca, ktorý zomrel počas pretekov Formuly 1. Stojí F1 za pozeranie aj dnes, keď jazdci nie sú po celý čas v ohrození života?