Fajčím cigaretu na ulici, ktorá vyzerá ako ulica plná zadných vchodov v americkom filme. Obzerám sa, či neuvidím pár „bezďákov“ pri ohníčku zo smetí. Nie, toto je Rusko, uvedomujem si. Ruská zima stále nič, a tak fajčím pomaly pred návratom na hotelovú izbu a rozmýšľam o novom gode. Včera búchali ohňostroje nad Moskvou, pár dní predtým bomby vo Volgograde, teraz je noc a pokoj a my mierime na Kaukaz. Pozrieť sa na kopce. Pozrieť zospodu. Nezvyk. Zhora to pôjde až vtedy, keď bude môcť môj malý syn sedieť v tom turistickom ruksaku. Nesťažujem sa, nemenila by som, len ticho rozjímam.

Ako sa mení Kuba a ako každý z nás? Veľmi málo a zároveň tak veľmi. V mojom malom živote sa všetko pohlo bezprecedentným spôsobom. V živote národa je to sotva niečo viac než zachvenie. Január 2013 začal s imigračnou a cestovnou reformou. V ďalších mesiacoch sme si veľakrát povedali „dovidenia“, ale teraz bez pocitu, že už niet návratu, ako to bývalo predtým, už to nebol odchod do celoživotného exilu. Ale je pravda, že mená v telefónnom zozname škrtáme naďalej, rýchlosť, akou sa to deje, je hrozivá. Pocit, že sme „ostrovom na úteku“ ešte vzrástol, tentoraz už v súlade so zákonom, ktorý to umožňuje.

Ísť dvadsiateho decembra do práce, mať prednášky na Štedrý deň alebo sa zúčastniť na dobrovoľnej brigáde posledný deň v roku, na Silvestra. To všetko bolo možné zažiť na Kube v časoch ideologickej a ateistickej horlivosti. Sviatky sa ostentatívne prehliadali a ignorovali, výsledkom boli tiché šedivé dni a chýbajúce sviatočné. Posledné decembrové týždne v roku 1980, 1983 alebo 1987 boli také fádne a nudné, tak bezfarebne rovnaké, že sa mi v spomienkach spájajú. Mnohé z tých dní som strávila sediac v školskej lavici, zatiaľ čo inde vo svete sa ľudia stretali so svojimi rodinami, rozbaľovali si darčeky a tešili sa navzájom v útulnosti svojich domovov.

Raper Marián Bene Benkovič počas dňa pracuje ako plánovač výroby televízorov. V jednom zo svojich textov rapuje, že celý deň exceluje, čím odkazuje na to, že celý deň kuká do Excelu a do SAP-u. No a večer, namiesto kukania do televízora, píše svoje hlúposti.

Tá olympiáda, tá je! Cez chvíľku voľna sa nemôžem zadívať ani len na záznam súbojov, pretože ma to núti dopozerať ich až do konca. To meranie síl je na rozdiel od seriálov skutočné. Každý z pretekárov má dve nohy aj ruky, rovnaký sneh aj ľad. V kolektívnych športoch hlava pri hlave a plece pri pleci. Pri individuálnych športoch na štarte dotiera v hlave večná otázka: Dokážem byť lepší ako tí predo mnou? A tí po mne dokážu byť horší? To je psychológia športu, nikto nemá nič dopredu zaistené, aj šťastie je slepé. Všetko sa deje teraz! V hlave, nohách, srdci. Tu rozpoznáš charakter človeka presne v momente, keď musí siahnuť na absolútne dno svojich síl.

Čo sa to v New Yorku deje? Najprv vo veku 46 rokov zomrel skvelý americký herec Phillip Seymour Hoffman na predávkovanie heroínom. Túto smutnú správu tromflo obvinenie adoptívnej dcéry Woodyho Allena, že ju jej otec v siedmich rokoch sexuálne zneužíval.

Do brasserie na ulici Quai de Bourbon vo štvrti Isle Saint-Louis v Paríži vchádza mladý muž. Je polovica sedemdesiatych rokov, mladý muž je plný sebavedomia, prichádza z Fort Wayne v Indiane, učil sa po francúzsky a je pripravený odskúšať svoje jazykové vedomosti v praxi.

Časopis Time zvolil pápeža Františka za osobnosť roka 2013. Rovnako rozhodol najstarší časopis amerických homosexuálov The Advocate. A najnovšie americký hudobný časopis Rolling Stone dal na obálku pápeža Františka a ku fotografii pripísal názov slávnej piesne Boba Dylana The times they are a-changin´. Britský časopis The Guardian to okamžite komentoval ako prelomové rozhodnutie. Toto sa deje v sekulárnom svete, ale ešte viac očakávaní i „napätia“ prináša tento pápež dovnútra cirkvi.

Milí priatelia. Niektoré veci sú tabu, nehovorí sa o nich. Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov, po revolúcii. Babke zazvonil telefón. Babka, dobrá žena, človek starej školy, tvor dôverčivý, bez váhania zodvihla. „Dobrý deň, hľadám svoje korene, svojich predkov, boli zo Slovenska, z Jura,“ oznamoval pán s anglickým prízvukom, kdesi na druhom konci sveta. Potili sa mu ruky, chvel sa mu hlas, bol nedočkavý a plný očakávaní. „No s nami rodina určite nie ste,“ odpovedala babka nevzrušene.

Z prostredia polície unikli nahrávky uznávaného novinára s nebezpečným gangstrom. Minister vnútra Robert Kaliňák (Smer) avizoval, že to preverí, no už niekoľko dní je podozrivo ticho. Kto a prečo sa pokúsil verejne popraviť Toma Nicholsona?