Dvadsať rokov je dosť v ľudskom živote, nieto ešte v živote médií. Keby sme sa preniesli späť v čase, asi by sme boli prekvapení, ako a čo sa vtedy komunikovalo. Pred dvadsiatimi rokmi však vznikla relácia .pod lampou, ktorá je dodnes niečim unikátna.

Pred 20 rokmi sme prišli do Slovenskej televízie s programom .pod lampou a súčasne vznikol .týždeň. Okolo oboch vznikla vzácna komunita ľudí. Oslovili sme preto našich častých hostí a hovorili sme o role slobodných médií a dôležitosti celého tohto priestoru.

Niečo sa s nami v tej našej rozdelenej spoločnosti deje. Akýkoľvek opozičný postoj či kritika na adresu dnešnej vládnej koalície sa čoraz viac chápe skrátka: ako postoj „progresívcov“. Zodpovedá to skutočnosti? A komu tento trend prospeje?

Dramatické dianie vo svete aj neradostný stav vnútri štátov, vrátane tzv. vyspelých demokracií, akoby znovu podporoval názory, že politika je od morálky nielen oddeliteľná, ale že dokonca jej výkon si vyžaduje úplné odhodenie morálnych zábran, prípadne vypracovanie novej, revolučnej morálky.

Verejnosť proti násiliu bola kľúčovou politickou silou Novembra 89 na Slovensku. Martin Bútora bol jedným z kľúčových ľudí Verejnosti proti násiliu. Mnohí z členov VPN sa neskôr ideám Novembra spreneverili, často brutálnym spôsom. Martin Bútora nikdy. V týchto dňoch sa dožíva osemdesiatich rokov.

Martinov a môj život sa pretínali v kľúčových okamihoch – v detstve a pri udalostiach spätých s Novembrom 1989. V detstve to bolo o živote na ulici. Naša štvrť ležala na hranici Starého Mesta a periférie, kde bolo kedysi židovské a rómske geto.

Žiadna forma marketingu neexistuje tak dlho, ako majú ľudia na svete nosy. Vôňa sa používala počas celej zaznamenanej histórie a takmer každá staroveká kultúra známa súčasnej civilizácii používala vôňu, čo z nej pravdepodobne robí najstarší spôsob, ako ľudia vnímajú okolitý svet.

Zdá sa, že september praje výtvarníkom. Aspoň v Bratislave. Za posledné dva týždne som zaregistroval nebývalé množstvo vernisáží. Na prvý pohľad sa zdá, že to nemá s hudbou nič spoločné, ale to je omyl.

Asi neexistuje slovenskejšie meno ako Mária Slováková. A pritom jeho nositeľka je žena, pre ktorú je domovom celý svet. Mária je človek, pre ktorého akoby nebolo problémom nič. Keď však spoznáte príbeh tejto výtvarníčky a poetky, nájdete v ňom poučenie, že šťastie žičí pripraveným, aj keď sa človek nenarodil práve pod šťastnou hviezdou.

Prečo sa katolícky kňaz a profesor cirkevných dejín súdi s katolíckou teologickou fakultou? Čo ho viedlo k zmene tradičného postoja voči zväzkom osôb rovnakého pohlavia? Aké sú choroby slovenského katolicizmu a ako by sa mali postkomunistické cirkvi vyrovnať s liberalizmom? Český kňaz a profesor Tomáš Petráček pre .týždeň.