Obama v Európe Americký prezident oficiálne navštívil starý kontinent a reagoval na ukrajinskú krízu. Vyzýval Rusko, aby stiahlo svoje vojská od východných ukrajinských hraníc, a verejne uznal vážnosť ruskej hrozby. Pôsobil štátnicky a rozhodne, čo bola príjemná zmena. Pôvodne totiž jeho psychologicky dvojsečné vyhlásenie, že Rusko je „regionálna mocnosť“, čo inváziou na Krym prejavila svoju slabosť, mohlo na Kremeľ zapôsobiť ako síce nechcená, ale predsa len provokácia.

Na bratislavskom Novom moste bol svojho času nápis zložený z niekoľkých mien svetovej avantgardy. Bolo medzi nimi aj meno Lucia Piussi. A potom to meno z obrovských písmen niekto zatrel.

Ešte stále mám problém uveriť, že aj moje sny sa môžu stať skutočnosťou. Stalo sa to už párkrát, ale keď sa plnia už aj tie najkrajšie, je mi to, v dobrom slova zmysle, podozrivé. Chodila som na túto pláž v Indii od roku 2005. Bola vtedy plná dredových travelerov, obstarožných hipíkov, mladých backpackerov, neskazených Indov a nefalšovanej, ničím nerušenej spirituálnej romantiky. Bola som, tak ako všetci, čo sem kedy prišli, očarená. A tak ako ostatní, aj ja som sa vracala. Pravidelne, každý rok, na mesiac.

Koncom 90. rokov som raz sedel v Moskve pred Puškinovým pamätníkom a pil pivo. Vtedy sa to ešte dalo. Po chvíli si ku mne prisadol nedôveryhodný človek. Bradatý, strapatý, v zodratých topánkach, skrátka, bezdomovec. Sedel ticho, zamyslene, ani pivo si odo mňa nepýtal. Tu k nemu podišiel ešte podozrivejší typ v sivom obleku, vlasy na ježka, zjavný sobášny podvodník. Na moje veľké prekvapenie sa títo dvaja čudáci začali zhovárať o vedcovi a filozofovi kozmistovi V. I. Vernadskom, o jeho učení o biosfére a noosfére.

Pred výjazdom z diaľnice som trikrát potiahol za pádlo pod volantom, aby som podradil a začal brzdiť motorom. Na moje počudovanie však auto ukazovalo zaradenú päťku. Pokazené pádlo pod volantom? Nie. Osemstupňová prevodovka!

Klameme seba aj ostatných, aby sme vinou sveta nemuseli trpieť. Pravda totiž bolí. Preto väčšina Slovákov nikdy nepripustí, že Kotleba je extrémista, (len, skrátka, nemá rád Cigánov), nepripustí, že obvinení z kauzy Cervanová by mohli byť úplne nevinní ľudia, (presne ako ty a ja), alebo že si Hedviga Malinová svoje zbitie nevymyslela, ale je tou najkrutejšou obeťou šikanovania nového slovenského štátu, (pri ktorej je Kafkov Proces vzdialená, abstraktná rozprávka). Na internetových diskusiách tohto časopisu sa pri článkoch o všetkých troch kauzách objavujú nicky tých istých rozzúrených persón.

László Öllös je preto prezidentom Fóra inštitútu pre výskum menšín, aby sa mohol zaoberať len strategickými a teoretickými vecami a nemusel manažovať. V Nitre na katedre politológie európskych štúdií učí viaceré syntetizujúce teoretické predmety ako politická filozofia.

Už sa mi ťažko píšu listy. Podobám sa mladým, ktorí už vôbec nepíšu. Len ja neposielam ani SMS. Po Veľkej noci som si vydýchol, že to mám za sebou. Uprostred mojej spisovateľskej dovolenky, 15. augusta, keď si v rodine pripomíname odchod nášho otca do večnosti a s Máriou náš domov, sa mi snívalo, že som pri nočnej lampe na posteli ležal v akejsi veľkej hale a premýšľal, čo vám napísať k Vianociam. Vedel som, že má prísť moja matka. Keď som za dverami začul blížiace sa kroky, zhasol som lampu a predstieral, že spím.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

Odkedy si cez brucho nevidím na špičky nôh, chodí k nám teta upratovačka. A vždy večer predtým, ako má prísť, začnem upratovať, lebo mám pocit viny. Ale ona je úplná profesionálka. Veselá pani v stredných rokoch, krátke blond vlasy, robustné telo, suchá koža na rukách a absolútne jasný názor na všetko. Príde vždy v utorok o pol desiatej ráno, plná energie (a to má za sebou vyše hodinovú cestu autobusom a metrom), ja sa lenivo zvíham z postele, motá sa mi hlava, a cítim sa ako úplný idiot, lebo táto pani, čo by mi mohla byť mamou, tu stojí celá pripravená, usmiata, a spúšťa svoj ranný monológ, kým ja nič nevládzem, a keby som aj vládala, tak by sa mi prosto len nechcelo.