Musel na to minúť dosť farby. A muselo mu to za to stáť. Pomyslel som si, vlastne je to požehnanie, keď ťa niekto neznáša tak, že mu stojíš za tie vedrá farby, ktorými ťa chce zatrieť. S Luciou sme sa stretli v A Štvorke, na praktikábloch, ktoré sem prešli z divadla Stoka. Čerstvo sa presťahovala s partnerom do Petržalky a čakala dieťatko. Nový človiečik je už šťastne na svete a ja vyťahujem z niekoľkohodinového rozhovoru niekoľko „piúskov.“
.o pravom a nepravom otcovi
Môj život išiel od nejakých sedemnástich rokov takým divokým tempom. Nám sa mama zabila na aute. So sestrou sme to tak po čase zhodnotili, že to bola ešte posledná veľká vec, čo pre nás urobila, že nás hodila do studenej vody a tým sme sa veľmi skoro osamostatnili. A po jej smrti vyšlo najavo, že náš otec je niekto úplne iný, našli sa listy, je to až neuveriteľný príbeh ako z hollywoodskeho filmu. Zistili sme, že náš pravý otec je Tadeusz Podwysocki, poľský spisovateľ, disident, redaktor Gazety Wyborczej, ktorý sa s mamou – psychológovia tomu hovoria kongresová láska – stretli na nejakom kongrese, pretože moja mama robila v časopise Kozmos. No a vlastne my sme so sestrou dôsledkom tejto kongresovej lásky. Mama sa na tom aute zabila a ostalo po nej toto tajomstvo. Už sa v tom ani nechceme rýpať, lebo my sme toho otca potom našli a on nás prijal a tak. Bolo to také... Na jednej strane úžasné, ale bola v tom aj strašná dezilúzia, lebo sme čakali, že nájdeme toho pravého otca, a to bola vlastne úplná blbosť, lebo otec je ten, čo vás vychová.
.o Stoke
Ja som bola odchovaná na pesničkách Ursinyho, to bolo pre mňa asi najviac, tá predstava, že niekto spieva slová, tým som bola živená od pätnástich. Potom som sa dostala na scenáristiku na VŠMU a myslela som si, že tam to bude vrieť a strašne ma to sklamalo, lebo to bolo také suchopárne. Tam som mala pocit, že tá škola je taká čakáreň, kde visia portréty nejakých zaslúžilých osobností. Tak som stále hľadala a zaviedlo ma to na premiéru Kolapsu, čo bolo prvé predstavenie Stoky v klube Čierny Havran. Bolo to maličké predstavenie, štyria ľudia to hrali s pár rekvizitami, taká konverzačka, totálne absurdná, a hneď, ako som si sadla, niečo vo mne zajasalo a ja som vedela, toto sú moji ľudia! Bola to láska na prvý pohľad a Blaho ma hneď nahovoril, aby som k nim prišla. Po čase tam prišla aj moja sestra, to sme už boli na Pribinovej a už sme tam mali svoju sálu. Blaho má taký dar, bol ako pôrodník tých vecí, čo sme tam všetci zo seba žmýkali za tých 15 rokov, čo trvala Stoka. Úplne nás oslobodil. V Stoke bolo niečo, čo zasial Uhlár: neboj sa tvoriť, neboj sa vyhrabať to zo seba, vôbec ti to nemusí niekto veľavážený nadiktovať, ale ty môžeš za seba hovoriť a ty môžeš za seba spievať, ty môžeš za seba všetko, na čo sa len odvážiš a k čomu sa dohrabeš.
.a o Blahovi Uhlárovi
Blaho dokázal niekedy zúrivo lámať perá. A aj keď bol opitý, čo sa týka divadla, mal vždy triezvy zrak. Na niektorých skúškach sme si mysleli, že nič nevníma, ale zrazu vyskočil, začali mu striekať slzy z očí a ľudia zrazu vedeli, že teraz majú nejaké ohnivko a že môžu hrať ďalej. Boli aj také traumatické, pomalé obdobia a zrazu sa niečo zrodilo, a bolo to, akoby fakt prišiel po sto rokoch dážď. Pamätám si jedno z posledných predstavení, deväť mesiacov sme nevytvorili nič, hoci sme každý deň skúšali, to bola úplná frustrácia a hovorili sme si, už prejde deviaty mesiac, to je ako pôrod. A už keď sme sa s tým rozlúčili, tak za tri skúšky sme spravili predstavenie Gala, jedno z tých posledných, čo stále si pamätám.
A tam hrala aj naša kapela ako hudobný sprievod a to bol tiež výtrysk. Vždy všetko vzniká tak zhora, z nejakých mestských alebo štátnych štruktúr, ale musí byť aj taký Uhlár a musí byť ešte aj taká banda ľudí, ktorí sa stretnú.
.o kúkoľoch a husej koži
Ja som v takých pätnástich rokoch objavila Ursinyho – Štrpku, potom Joni Mitchell, potom som objavila poéziu. Ako 15-ročná som už chodila do Univerzitnej knižnice. Mama ma v jedno leto naučila prstoklad na stroji a ja som si prepisovala básnické zbierky. To bola úplná posadnutosť. Vedela som tony textov. A ešte som trénovala päťboj. Si pamätám, že som plávala v bazéne a vybavovala som si, aký je ďalší verš v nejakej básni. Ešte na prvom stupni na základnej škole sme mali perfektnú slovenčinárku a ona vedela motivovať, že som milovala aj slohové práce. Morfondírovala som nad nimi, kým som šla na tréning. Bola som do nej tak nejako zamilovaná, strašne som chcela, aby som jej dala niečo krásne. Tak to bolo v tej detskej hlave. Viem, že sme mali v čítanke taký verš, tuším to bol Kostra, „nevädze, kúkoľ, vlčie maky, zvončeky, krále, divé klince, vravel som čosi, ale celkom inšie, človek je taký.“ A ja neviem, čo sa stalo, tam sa odohralo niečo, ja som sa vrátila k tomu miestu, čakala som, čo sa tam udeje. Ako keby mi stislo srdce. Hľadala som ten rébus, kde to tam je a nevedela som na to prísť, ale vždy to prišlo znova, keď som si to prečítala. Potom mama povedala Eugenovi Gindlovi, s ktorým robila, o mne, a on mi poslal Válkovo Milovanie v husej koži. No, ekrazit! Upratala som si vtedy izbu, ja, bordelár, ako keby som sa na niečo chystala, ľahla som si a otvorila knižku. No a bolo to: „dážď bodkovaný ako kravata visel šikmo z mračien“, to boli objavy. No a ten Ursiny – Štrpka, to som sa korčuľovala a oni mi hrali vo walkmane.
.o písaní
Nie som človek, čo dokáže písať veľa. Ja musím niečo v sebe nazbierať. Teraz som vlastne spravila taký prvý pokus, že mám polovicu knihy, ktorá je vlastne ako keby fantasy. Ona nie je úplne fantasy, ale ako keby zo života, ktorý je trošku posunutý niekam. A sama neviem, či to dokončím, či to je dobré, lebo všetko, čo som zatiaľ napísala, to bolo z potreby zaznamenať niečo, čo som aj zažila. Ale zároveň už to bolo čoraz viac aj posunuté trochu, ako keby sa to tak samo vyvíjalo, človek to už kombinuje, aj tú realitu si úplne dovolí akosi zamiešať a toto ma tak hodilo, viem, že takto by som chcela písať. Ja si musím prosto na to vždy počkať, ale keď sa už nejako vytrápim a zhromaždím to, zrazu som vtedy šťastná, zmierená, to je taký stav, ako keby som dokázala vtedy ten život nejako dvojnásobne prežívať. Zrazu je to čisté a ja cítim také dojatie, vďačnosť, že to je. Sú to úžasné stavy. Ale kým to u mňa príde, nikdy neviem nájsť správny pomer medzi disciplinovanosťou a chuťou nechať to tak, kým to príde samo. To je taká alchýmia, človek sa o to snaží a nič z toho nie je a potom sa zrazu niečo stane a privalí sa to. Zatiaľ mám dve knihy, to nič nie je a ja sa ani necítim ako nejaká spisovateľka. Teraz si môj priateľ robí zo mňa srandu, že už nič nenapíšeš, už si stará. Možno, uvidíme. Ale ja viem, že už mi nič nepomôže, už iba to písanie, to jediné.
.o angažovanosti
To ma tiež vychovala Stoka. Si myslím, že Blaho bol vždy angažovaný, politicky, nikdy to nedaroval ani tým úradníkom, on aj v tej najväčšej sláve Stoky prosto vstal a povedal, „vy, úradníci, vy tu likvidujete kultúru.“ Veľa ľuďom bol potom aj na smiech, ale pre nás bol hrdina, teda aspoň pre mňa. A my sme v tom angažovaní stáli za ním. Všetci nám radili, keby ste neboli takí kritickí, tak by ste potom s tými hore lepšie vyšli. To je ten princíp, čo na Slovensku vládne. A práve my sme to cítili naopak, treba bojovať za princípy, aby sa veci pohli. Nič iné nepomôže. Tu na Slovensku sa láme Balkán a Západ. Ale keď nad tým hocijako rozmýšľam, keď sa nezačnú tie princípy uctievať, tak sa to otočí aj proti tým mafiánom, ktorí vládnu. Keby sme boli mravce, tak už vyhynieme. Iba v tomto ľudskom bordeli je to také neprehľadné. Len tí, ktorí na to majú anténky, tým to zasvieti. Na našej kapele je podľa mňa super, že je to živý organizmus. Prídu na nás živí ľudia, tí mravčekovia, a keď kapela povie niečo podstatné, tak im tie tykadlá zasvietia a tá správna vec zosilnie. Lou Reed hovorí „do the right thing“. O nič iné nejde. Sprav správnu vec. Nejde o nejaké umelecké ambície, ale povedať správnu vec. Spraviť správnu vec. Každá dobrá kapela je angažovaná. Aj keď Dylan spieva o láske, nemusia to byť priam protest songy, angažuje niečo v nás. Nech sa ľudia spoja a pocítia to ako v chráme. Občas sa to podarí aj nám a to sú veľké veci. Keď sa nám to podarí, tak ľudia, čo za nami chodia po koncerte, inak vyzerajú, ja to poznám, nemusia nám nič hovoriť, im inak svietia oči, niečo schytali.
Ja hovorím slovami našej kapely, za seba chcem hovoriť len trochu, lebo aby sme dobre hrali, musím hovoriť slovami nás všetkých, aby to všetci pocítili v kapele.
.o nenávisti
Ako kapela sa s tou nenávisťou ťažko vyrovnávame. Ja som si myslela, že vy niečo zo seba poviete a tí, čo tak rozmýšľajú, prídu a zhromaždia sa okolo vás, a ostatní mávnu rukou a idú ďalej. A s hrôzou som zistila, že to je úplne inak, že tých pár príde a povie „hej“ a úprimne kukajú a rozumejú vám, úplne vám rozumejú, nepodozrievajú vás z ničoho. A potom je ohromná masa, ktorá zazerá – a hnusne zazerá. S tým sa človek naučí žiť, ale v živote som nečakala, že to tak bude. To som zažila už v Stoke. Nejako sme boli viac známi a zrazu prišla táto nenávisť. A ja si myslím aj tak, že je to nedorozumenie. Že tí ľudia si projektujú niečo, čo vôbec ani tam nie je, alebo to je taká antipatia. Podľa mňa to sú úplne nepochopiteľné podozrievania z niečoho, z nejakých krivých vecí. Ja vlastne neviem povedať, koho by som bola schopná tak nenávidieť. Prekvapilo ma to, že je toho toľko. A veľmi sa mi neuľaví, keď mi kamarátka povie, že ale veď teba vždy všetci mali radi alebo neznášali. Hm, no veď hej. Asi to tak bolo, ale... Ale sú ľudia, ktorí to majú horšie. Podľa mňa taký Števo Hríb, to je úplne nepriateľ národa, čo už vôbec nechápem. Toto je úplne neuveriteľné, čo také strašné tomuto národu urobil?
.o čítaní
Stále mi ostáva láska ku knihám, láska k poviedkam. Milujem dobrých poviedkarov. Mám rada takých, ako je Carver, čo píšu taký úplne reálny život. Poéziu už dnes tak nevyhľadávam, to ma akosi prešlo, to sa prevtelilo akurát do textov pesničiek. Keď objavím nejakú dobrú kapelu, ich texty študujem. Všetko, čo objavím, dlhodobo skúmam a žijem z toho. Nedávno to bol Bonnie „Prince“ Billy, taký srandovný chlapík, vyzerá úplne ako klaun a skladá strašne zvláštne pesničky, spieva ich takým neakademickým štýlom, má aj veľmi komplikované melódie, niekedy tam nechá normálne falošný tón, prosto robí si, čo sa mu zachce. Keď si prečítam poviedku takej Alice Munro, poviem si: Presne takto! Ako keby to bola nejaká rovnica alebo čo. Teraz som sa vrátila k Čechovovi a ani trošku ma to nesklamalo. Taká som bola rada. Aj týchto Rusov mám rada stále, to sa nedá opustiť, to máme niekde v sebe, týchto Rusov. Určite ma potom, keď sa rozídeme, napadne ešte veľa ďalších všelijakých mien.
Lucia Piussi/
Narodila sa v roku 1971 v Bratislave, kde stále žije. Vyštudovala scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, bola členkou divadla Stoka, v roku 1994 spoluzakladala skupinu Živé kvety, ktorej je speváčkou a autorkou textov. V roku 2011 vyšiel jej román Láska je sliepka, o rok neskôr zbierka poviedok Život je krátky. Niekoľko rokov pracovala v Artfore, v súčasnosti je na materskej dovolenke, čo jej však nebráni pracovať na novej knihe a pravidelne písať stĺpčeky do časopisu .týždeň.
.o pravom a nepravom otcovi
Môj život išiel od nejakých sedemnástich rokov takým divokým tempom. Nám sa mama zabila na aute. So sestrou sme to tak po čase zhodnotili, že to bola ešte posledná veľká vec, čo pre nás urobila, že nás hodila do studenej vody a tým sme sa veľmi skoro osamostatnili. A po jej smrti vyšlo najavo, že náš otec je niekto úplne iný, našli sa listy, je to až neuveriteľný príbeh ako z hollywoodskeho filmu. Zistili sme, že náš pravý otec je Tadeusz Podwysocki, poľský spisovateľ, disident, redaktor Gazety Wyborczej, ktorý sa s mamou – psychológovia tomu hovoria kongresová láska – stretli na nejakom kongrese, pretože moja mama robila v časopise Kozmos. No a vlastne my sme so sestrou dôsledkom tejto kongresovej lásky. Mama sa na tom aute zabila a ostalo po nej toto tajomstvo. Už sa v tom ani nechceme rýpať, lebo my sme toho otca potom našli a on nás prijal a tak. Bolo to také... Na jednej strane úžasné, ale bola v tom aj strašná dezilúzia, lebo sme čakali, že nájdeme toho pravého otca, a to bola vlastne úplná blbosť, lebo otec je ten, čo vás vychová.
.o Stoke
Ja som bola odchovaná na pesničkách Ursinyho, to bolo pre mňa asi najviac, tá predstava, že niekto spieva slová, tým som bola živená od pätnástich. Potom som sa dostala na scenáristiku na VŠMU a myslela som si, že tam to bude vrieť a strašne ma to sklamalo, lebo to bolo také suchopárne. Tam som mala pocit, že tá škola je taká čakáreň, kde visia portréty nejakých zaslúžilých osobností. Tak som stále hľadala a zaviedlo ma to na premiéru Kolapsu, čo bolo prvé predstavenie Stoky v klube Čierny Havran. Bolo to maličké predstavenie, štyria ľudia to hrali s pár rekvizitami, taká konverzačka, totálne absurdná, a hneď, ako som si sadla, niečo vo mne zajasalo a ja som vedela, toto sú moji ľudia! Bola to láska na prvý pohľad a Blaho ma hneď nahovoril, aby som k nim prišla. Po čase tam prišla aj moja sestra, to sme už boli na Pribinovej a už sme tam mali svoju sálu. Blaho má taký dar, bol ako pôrodník tých vecí, čo sme tam všetci zo seba žmýkali za tých 15 rokov, čo trvala Stoka. Úplne nás oslobodil. V Stoke bolo niečo, čo zasial Uhlár: neboj sa tvoriť, neboj sa vyhrabať to zo seba, vôbec ti to nemusí niekto veľavážený nadiktovať, ale ty môžeš za seba hovoriť a ty môžeš za seba spievať, ty môžeš za seba všetko, na čo sa len odvážiš a k čomu sa dohrabeš.
.a o Blahovi Uhlárovi
Blaho dokázal niekedy zúrivo lámať perá. A aj keď bol opitý, čo sa týka divadla, mal vždy triezvy zrak. Na niektorých skúškach sme si mysleli, že nič nevníma, ale zrazu vyskočil, začali mu striekať slzy z očí a ľudia zrazu vedeli, že teraz majú nejaké ohnivko a že môžu hrať ďalej. Boli aj také traumatické, pomalé obdobia a zrazu sa niečo zrodilo, a bolo to, akoby fakt prišiel po sto rokoch dážď. Pamätám si jedno z posledných predstavení, deväť mesiacov sme nevytvorili nič, hoci sme každý deň skúšali, to bola úplná frustrácia a hovorili sme si, už prejde deviaty mesiac, to je ako pôrod. A už keď sme sa s tým rozlúčili, tak za tri skúšky sme spravili predstavenie Gala, jedno z tých posledných, čo stále si pamätám.
A tam hrala aj naša kapela ako hudobný sprievod a to bol tiež výtrysk. Vždy všetko vzniká tak zhora, z nejakých mestských alebo štátnych štruktúr, ale musí byť aj taký Uhlár a musí byť ešte aj taká banda ľudí, ktorí sa stretnú.
.o kúkoľoch a husej koži
Ja som v takých pätnástich rokoch objavila Ursinyho – Štrpku, potom Joni Mitchell, potom som objavila poéziu. Ako 15-ročná som už chodila do Univerzitnej knižnice. Mama ma v jedno leto naučila prstoklad na stroji a ja som si prepisovala básnické zbierky. To bola úplná posadnutosť. Vedela som tony textov. A ešte som trénovala päťboj. Si pamätám, že som plávala v bazéne a vybavovala som si, aký je ďalší verš v nejakej básni. Ešte na prvom stupni na základnej škole sme mali perfektnú slovenčinárku a ona vedela motivovať, že som milovala aj slohové práce. Morfondírovala som nad nimi, kým som šla na tréning. Bola som do nej tak nejako zamilovaná, strašne som chcela, aby som jej dala niečo krásne. Tak to bolo v tej detskej hlave. Viem, že sme mali v čítanke taký verš, tuším to bol Kostra, „nevädze, kúkoľ, vlčie maky, zvončeky, krále, divé klince, vravel som čosi, ale celkom inšie, človek je taký.“ A ja neviem, čo sa stalo, tam sa odohralo niečo, ja som sa vrátila k tomu miestu, čakala som, čo sa tam udeje. Ako keby mi stislo srdce. Hľadala som ten rébus, kde to tam je a nevedela som na to prísť, ale vždy to prišlo znova, keď som si to prečítala. Potom mama povedala Eugenovi Gindlovi, s ktorým robila, o mne, a on mi poslal Válkovo Milovanie v husej koži. No, ekrazit! Upratala som si vtedy izbu, ja, bordelár, ako keby som sa na niečo chystala, ľahla som si a otvorila knižku. No a bolo to: „dážď bodkovaný ako kravata visel šikmo z mračien“, to boli objavy. No a ten Ursiny – Štrpka, to som sa korčuľovala a oni mi hrali vo walkmane.
.o písaní
Nie som človek, čo dokáže písať veľa. Ja musím niečo v sebe nazbierať. Teraz som vlastne spravila taký prvý pokus, že mám polovicu knihy, ktorá je vlastne ako keby fantasy. Ona nie je úplne fantasy, ale ako keby zo života, ktorý je trošku posunutý niekam. A sama neviem, či to dokončím, či to je dobré, lebo všetko, čo som zatiaľ napísala, to bolo z potreby zaznamenať niečo, čo som aj zažila. Ale zároveň už to bolo čoraz viac aj posunuté trochu, ako keby sa to tak samo vyvíjalo, človek to už kombinuje, aj tú realitu si úplne dovolí akosi zamiešať a toto ma tak hodilo, viem, že takto by som chcela písať. Ja si musím prosto na to vždy počkať, ale keď sa už nejako vytrápim a zhromaždím to, zrazu som vtedy šťastná, zmierená, to je taký stav, ako keby som dokázala vtedy ten život nejako dvojnásobne prežívať. Zrazu je to čisté a ja cítim také dojatie, vďačnosť, že to je. Sú to úžasné stavy. Ale kým to u mňa príde, nikdy neviem nájsť správny pomer medzi disciplinovanosťou a chuťou nechať to tak, kým to príde samo. To je taká alchýmia, človek sa o to snaží a nič z toho nie je a potom sa zrazu niečo stane a privalí sa to. Zatiaľ mám dve knihy, to nič nie je a ja sa ani necítim ako nejaká spisovateľka. Teraz si môj priateľ robí zo mňa srandu, že už nič nenapíšeš, už si stará. Možno, uvidíme. Ale ja viem, že už mi nič nepomôže, už iba to písanie, to jediné.
.o angažovanosti
To ma tiež vychovala Stoka. Si myslím, že Blaho bol vždy angažovaný, politicky, nikdy to nedaroval ani tým úradníkom, on aj v tej najväčšej sláve Stoky prosto vstal a povedal, „vy, úradníci, vy tu likvidujete kultúru.“ Veľa ľuďom bol potom aj na smiech, ale pre nás bol hrdina, teda aspoň pre mňa. A my sme v tom angažovaní stáli za ním. Všetci nám radili, keby ste neboli takí kritickí, tak by ste potom s tými hore lepšie vyšli. To je ten princíp, čo na Slovensku vládne. A práve my sme to cítili naopak, treba bojovať za princípy, aby sa veci pohli. Nič iné nepomôže. Tu na Slovensku sa láme Balkán a Západ. Ale keď nad tým hocijako rozmýšľam, keď sa nezačnú tie princípy uctievať, tak sa to otočí aj proti tým mafiánom, ktorí vládnu. Keby sme boli mravce, tak už vyhynieme. Iba v tomto ľudskom bordeli je to také neprehľadné. Len tí, ktorí na to majú anténky, tým to zasvieti. Na našej kapele je podľa mňa super, že je to živý organizmus. Prídu na nás živí ľudia, tí mravčekovia, a keď kapela povie niečo podstatné, tak im tie tykadlá zasvietia a tá správna vec zosilnie. Lou Reed hovorí „do the right thing“. O nič iné nejde. Sprav správnu vec. Nejde o nejaké umelecké ambície, ale povedať správnu vec. Spraviť správnu vec. Každá dobrá kapela je angažovaná. Aj keď Dylan spieva o láske, nemusia to byť priam protest songy, angažuje niečo v nás. Nech sa ľudia spoja a pocítia to ako v chráme. Občas sa to podarí aj nám a to sú veľké veci. Keď sa nám to podarí, tak ľudia, čo za nami chodia po koncerte, inak vyzerajú, ja to poznám, nemusia nám nič hovoriť, im inak svietia oči, niečo schytali.
Ja hovorím slovami našej kapely, za seba chcem hovoriť len trochu, lebo aby sme dobre hrali, musím hovoriť slovami nás všetkých, aby to všetci pocítili v kapele.
.o nenávisti
Ako kapela sa s tou nenávisťou ťažko vyrovnávame. Ja som si myslela, že vy niečo zo seba poviete a tí, čo tak rozmýšľajú, prídu a zhromaždia sa okolo vás, a ostatní mávnu rukou a idú ďalej. A s hrôzou som zistila, že to je úplne inak, že tých pár príde a povie „hej“ a úprimne kukajú a rozumejú vám, úplne vám rozumejú, nepodozrievajú vás z ničoho. A potom je ohromná masa, ktorá zazerá – a hnusne zazerá. S tým sa človek naučí žiť, ale v živote som nečakala, že to tak bude. To som zažila už v Stoke. Nejako sme boli viac známi a zrazu prišla táto nenávisť. A ja si myslím aj tak, že je to nedorozumenie. Že tí ľudia si projektujú niečo, čo vôbec ani tam nie je, alebo to je taká antipatia. Podľa mňa to sú úplne nepochopiteľné podozrievania z niečoho, z nejakých krivých vecí. Ja vlastne neviem povedať, koho by som bola schopná tak nenávidieť. Prekvapilo ma to, že je toho toľko. A veľmi sa mi neuľaví, keď mi kamarátka povie, že ale veď teba vždy všetci mali radi alebo neznášali. Hm, no veď hej. Asi to tak bolo, ale... Ale sú ľudia, ktorí to majú horšie. Podľa mňa taký Števo Hríb, to je úplne nepriateľ národa, čo už vôbec nechápem. Toto je úplne neuveriteľné, čo také strašné tomuto národu urobil?
.o čítaní
Stále mi ostáva láska ku knihám, láska k poviedkam. Milujem dobrých poviedkarov. Mám rada takých, ako je Carver, čo píšu taký úplne reálny život. Poéziu už dnes tak nevyhľadávam, to ma akosi prešlo, to sa prevtelilo akurát do textov pesničiek. Keď objavím nejakú dobrú kapelu, ich texty študujem. Všetko, čo objavím, dlhodobo skúmam a žijem z toho. Nedávno to bol Bonnie „Prince“ Billy, taký srandovný chlapík, vyzerá úplne ako klaun a skladá strašne zvláštne pesničky, spieva ich takým neakademickým štýlom, má aj veľmi komplikované melódie, niekedy tam nechá normálne falošný tón, prosto robí si, čo sa mu zachce. Keď si prečítam poviedku takej Alice Munro, poviem si: Presne takto! Ako keby to bola nejaká rovnica alebo čo. Teraz som sa vrátila k Čechovovi a ani trošku ma to nesklamalo. Taká som bola rada. Aj týchto Rusov mám rada stále, to sa nedá opustiť, to máme niekde v sebe, týchto Rusov. Určite ma potom, keď sa rozídeme, napadne ešte veľa ďalších všelijakých mien.
Lucia Piussi/
Narodila sa v roku 1971 v Bratislave, kde stále žije. Vyštudovala scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, bola členkou divadla Stoka, v roku 1994 spoluzakladala skupinu Živé kvety, ktorej je speváčkou a autorkou textov. V roku 2011 vyšiel jej román Láska je sliepka, o rok neskôr zbierka poviedok Život je krátky. Niekoľko rokov pracovala v Artfore, v súčasnosti je na materskej dovolenke, čo jej však nebráni pracovať na novej knihe a pravidelne písať stĺpčeky do časopisu .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.