Presne v duchu toho, čo tvrdia psychológovia: Uniesť naozajstnú pravdu so všetkými dôsledkami o tom, v akej krajine a v akom svete žijeme, by mohlo byť pre osobnosť také devastujúce, že by mohlo viesť aj k samovražde. A tak sa klameme – niektorí viac, niektorí menej. Kritického myslenia je u nás ako šafranu. Pritom je pre spoločnosť najdôležitejšie. Vedel to už Molière, a tak vykreslil poctivca Orgona ako idiota skrytého pod stolom, keď pokrytec Tartuffe súloží s jeho vlastnou manželkou v jeho vlastnom dome. Orgon tam je, ale v skutočnosti nie je – nevidí, nepočuje. Voči pravde je posratý ako dve tretiny slovenského národa. Je lepšie ju nepriznať, aby sme prežili, hoci pod stolom. Čo s tým? Hedviga Malinová Žáková sa za bolestných okolností premenila z jednej obyčajnej študentky na jasnozrivú hrdinku. Vďaka krutej pravde, ktorú zažila na vlastnej koži a dokázala ju ustáť. Teraz pozerá do bezbrehej tupej masy nevercov, ktorou nepohne, ani keby sa rozkrájala. A ešte z nej prisluhovači moci robia blázna. Chcú ju zavrieť na psychiatriu. Dôkazom jej príčetnosti je už len to, že v momente, keď sa šikanovanie dotýka aj jej detí, rozhodne sa zo Slovenska odísť. Nie je to útek. Je to len ďalšie správne rozhodnutie v jej živote. My ostatní sa jej môžeme len pokloniť za statočnosť na každom kroku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.