Ako chlapec som sa cestou z kostola zvykol zastaviť pri dome u krstných rodičov. Pomáhať pri betónovaní. Krstná mama mi vždy riekla: „Choď sa pekne prezliecť do pracovného a potom príď, lebo kto chce byť elegantný vždy, nie je nikdy.“ Myslím, že táto múdrosť platí aj pre iné aspekty života. Kto chce byť vždy pekný, tak jeho peknote neuveria ani v čase, keď by objektívne mala zažiariť. Kto býva permanentne kriticky rozdrapený, nikto ho nezapočuje vtedy, keď bude mať ako jediný pravdu.

Je utorok podvečer, citeľne sa ochladilo. Počet ľudí sa postupne zvyšuje, dve tretiny tvoria mladí ľudia. Hoci sa tu odohrá aj malá subdemonštrácia sekty okolo Slobodného vysielača (majú megafón, transparent, vlastné heslá), reč tvárí prezrádza, že prišli najmä slušní pracujúci alebo študujúci ľudia. Vadí im korupcia a Smer, sú to pre nich synonymá.

Niektoré mestá majú podzemný život. Odohráva sa v metrách, tuneloch či podzemných pivniciach. Sú to priestory víťazstva ľudského ducha nad kameňom. Ale Havana nie, Havana, to je iný prípad. Havana je nadzemné mesto s minimálnym podzemím. Ale zato na strechách domov, aj na tých najviac nemysliteľných strešných priestoroch, povyrastali malé domy, kúpeľne, prasacie chlieviky a vtáčie búdky. Akoby všetko hore nad budovami bolo možné a zároveň istým spôsobom nedosiahnuteľné.

Náš pradedo bol piatym, najmladším synom talianskej rodiny kamenárov, ktorí prišli na východné Slovensko stavať železničnú trať a už neodišli. Keď mal pradedo deväť rokov, paličkou pichal kdesi na lúke do osieho hniezda práve v momente, keď šla okolo v koči na krstiny čerstvo narodená prababička. Zúrivé osy vyleteli z hniezda a dopichali ju. Rozzúrená prababičkina rodina chlapca chytila, doviedla ho domov k jeho kamenárskym rodičom a tí museli miestoprísažne sľúbiť, že ak bude z dievčaťa kalika, keď vyrastie, bude si ju musieť náš pradedo zobrať za ženu.

Po dlhom čase veľkého mieru a malých vojen, o ktorom si všetci mysleli, že bude trvať večne, vypukla prvá svetová vojna. Dôvody boli rôzne; mocnosti sa bili o trhy a teritóriá a vsali do svojho mocenského zápasu doslova celý svet. Jedným z dôvodov však bola celkom iste aj generačná vzbura synov proti otcom. Synovia sa hnali s vytreštenými očami do vojny ako lumíci do mora, kapali ako muchy za zvukov propagandistických píšťal, ktoré zneli často z úst najtalentovanejších spisovateľov, básnikov a prozaikov, slúžiacich v teplých vojenských spisovniach, kde vymýšľali vzletné slová, velebiace vojnu.

Keď som krátko po roku 1989 začínal písať, mal som šťastie na ľudí. Ovplyvnili ma Ivan Hoffman, Jiří Hanák, Pavel Tigrid, Lída Rakušanová a – Agneša Kalinová.

Prišlo to k nám s revolúciou. Najprv ako nesmelá exotika, ktorá siahla človeku pekne do peňaženky, neskôr ako povinná vášeň malomestských snobov. Dnes naň chodíme pravidelne ako na ľahkú delikatesu, alebo si ju nechávame priviesť donáškovou službou. Malé, kyselkavé suši.

Bombay Bicycle Club, Editors, Palma Violets, Klaxons a La Roux. Päť súčasných hviezd, ktoré majú okrem krajiny pôvodu spoločné ešte jedno. V auguste zahrajú na piešťanskom festivale Grape.

Milí priatelia. Všetky cesty by mali niekam viesť. Cesty, ktoré vedú odnikiaľ nikam, nestoja za nič. Tvrdenie, že cesta je dôležitejšia než cieľ, neobstojí. Načo je človeku zakvitnutá aleja, keď na jej konci smrdí hnojová jama. Medzi mojím rodným Svätým Jurom a Vajnorami je Šúr. Je to prales plný špecifickej fauny aj flóry, aj korytnačky tam žijú, aj divé svine a minule som tam zazrel bobra. Potom zazrel on mňa a utiekol. Teraz popri odvodňovacom kanáli urobili cyklocestu Jurava. Je to paráda.

Mal SDKÚ vdýchnuť nový život. Namiesto toho to v posledných týždňoch vyzerá tak, že sa mu strana rozpadá rovno pod rukami.