Z Prahy do Bratislavy mi to ide každé dve hodiny. Posledné týždne som vo vlakoch medzi našimi hlavnými mestami takým častým cestujúcim, že by som mohol dostať nejakú množstvovú zľavu. Tie vlaky však nechodia len z Česka na Slovensko, ale omnoho ďalej. Jeden z nich končí až kdesi v Belehrade, ten, ktorým idem práve teraz, vyrazil niekedy ráno z nádherne znejúceho miesta Hamburg-Altona. Všetky však vychádzajú z Berlína a cez Prahu a Bratislavu dôjdu do Budapešti.

Po tom, ako „spojenecké“ vojská na čele so Sovietmi ukončili streľbou do civilov Pražskú jar v auguste 1968, a československí komunisti zverejnili Poučenie z krízového vývoja, slovo normalizácia vstúpilo do nášho života. Prišlo „zhora“ aj s výkladom. V skutočnosti išlo o návrat ku komunistickej všednodennosti – šedivej, papalášskej, udávačskej, lokajskej, nivelizovanej, nedostatkovej, presiaknutej strachom o drobné profity pod kuratelou jedinej strany a ideológie.

Bývam aj nebývam v Petach Tikve. Naša mestská časť nie je od centra „starej“ Petach Tikvy ďaleko, ale je iná. Nová výstavba, plno IT firiem, aktívne mladé rodiny a jedna z najvyšších pôrodností v celej krajine. Napriek tomu, že tu žije zväčša sekulárna populácia.

To mesto ma nikdy neprestane fascinovať. Keď som šiel platiť izbu vo svojom hoteli, mimochodom, kúsok od radnice v samom centre Gdanska, nedalo mi to, aby som sa nespýtal. Modro-biele dlaždičky so stredovekým výjavom obrovských plachetníc, kotviacich zopár metrov od námestia, vyzerali neuveriteľne. „Áno, tie sú pôvodné holandské, zo šestnásteho storočia,“ povedala mi recepčná z nášho hotela, ktorý niesol hrdý názov, čo sa dá preložiť ako Holandský dom.

predom môjho listu Vás čo najsrdečnejšie pozdravujem a súčasne vyjadrujem radosť nad tým, že ste rozšírili rady kritikov našej redakcie. Sme radi, že popri predsedníčke Ústavného súdu nás pranieruje aj osobnosť Vášho formátu.

Moje deti v nepálskom sirotinci boli posledné roky týrané. Ich vlastným šéfom, zakladateľom a najbližším človekom. Boli kruto bité, trestané zhnitým jedlom a zastrašované, že ak mi niečo povedia, budú bité ešte viac. Dialo sa to za mojím chrbtom a ja som to nevidela. Teraz, keď to prasklo a ja a môj tím dobrovoľníkov sme začali konať, zbierať evidenciu o týraní, zhromaždili ako svedkov učiteľov z našej školy, zhromaždili skutočných rodičov detí, o ktorých nám bolo tvrdené, že zomreli, kontaktovali nepálske médiá a dobročinné organizácie po celom svete, hrnieme sa do vôd, v ktorých nevieme plávať.

Pri skúmaní moderných slovenských dejín treba upozorniť na jeden špecifický znak. Všetky emancipačné procesy sa uskutočnili bez širokej podpory domáceho obyvateľstva a boli viac vyjadrením vôle autoritatívneho vodcu ako demokratického rozhodnutia národa. Štúr vytýčil roku 1848 politický program Slovenska ako samostatnej korunnej krajiny proti vôli väčšiny vtedajších Slovákov. Ani Československo by nikdy nevzniklo, keby o tejto otázke prebehlo na Slovensku referendum, väčšina obyvateľstva by sa rozhodla pre zotrvanie v Uhorsku.

Predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková napísala ďalší verejný list šéfredaktorovi .týždňa Štefanovi Hríbovi. Keďže jej list má opäť neoceniteľnú výpovednú hodnotu, pred ktorou sa musia naše novinárske štandardy iba nemo skloniť, rozhodli sme sa ho opäť uverejniť bez zásahov, v pôvodnom rozsahu aj znení.

Po nedávnom texte o pokutách, ktoré dnes hrozia viacerým novinám, aj po našich článkoch o súdoch a prokuratúre, som dostal mnoho reakcií s otázkou, či je .týždeň existenčne ohrozený. Je aj nie je.

Číta ešte niekto dobrovoľne Tolstoja? Dostojevského? Turgeneva? S neruskými klasikmi je to ako? Voltaire, Hugo, Heine, Dreiser? Čítania nadosmrti, aj keby od roku 1945 nikto nenapísal ani riadok. V tieni literatúry našich dní, devalvovanej na trh, sa čoraz častejšie pristihujem pri myšlienke, že by to nebola márna obeť. Zastaviť písanie, zakázať, aspoň na chvíľu, kým nebude znova prečítané všetko, čo by prečítané malo byť.