Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Od pomaranča k optokáblu

.jana Shemesh .časopis .týždeň vo svete

Bývam aj nebývam v Petach Tikve. Naša mestská časť nie je od centra „starej“ Petach Tikvy ďaleko, ale je iná. Nová výstavba, plno IT firiem, aktívne mladé rodiny a jedna z najvyšších pôrodností v celej krajine. Napriek tomu, že tu žije zväčša sekulárna populácia.

Ak sa nás niekto opýta, kde bývame, hovoríme, že v Em HaMošavote. Tí, čo bývajú pri centre, bývajú v „meste“. Mesto – pôvodne poľnohospodárska osada, ktorú založili v roku 1878 imigranti z východnej Európy, zostalo na rozdiel od nášho najbližšieho okolia, žiariaceho novotou, spať niekde v 50. rokoch minulého storočia.
Vtedy bola Petach Tikva a jej hlavná ulica niečo také, ako sú dnešné trendové zákutia Tel Avivu. Dnes v obchodoch, ktoré boli kedysi butikmi, predávajú lacný čínsky textil priamo z vriec. „Centrum 200-tisícovej Petach Tikvy sa zopsulo,“ hovoria pamätníci. Prisudzujú to tomu, že do mesta prišlo veľa prisťahovalcov z bývalého Sovietskeho zväzu a z Etiópie a ich kúpna sila zvláda akurát tak čínske šmejdy. Neviem, či je to len preto.
Mladá generácia chce žiť v prímestských štvrtiach, kde je lepšia vybavenosť, byty s klimatizáciou a domy s výťahmi, veľké parky, vlaková stanica a odkiaľ sa ľahšie cestuje do práce.
Symbolom Peatch Tikvy bol kedysi pomaranč, dnes je to čoraz viac optický kábel. Na pomarančových poliach, kde kedysi slnko spaľovalo oberačov z Rumunska či Litvy, dnes stoja výškové budovy a potomkovia oberačov vozia svoje deti do kibucov, aby videli, ako sa naozaj sadia stromy.
Hoci je centrum ošumelé, a keby ho častejšie zametali, určite by mu to nezaškodilo, má stále atmosféru, ktorú sa novým štvrtiam ešte nepodarilo dosiahnuť. Ulice sa tu volajú po otcoch zakladateľoch, rýchlym občerstvením je falafel a mrkvová šťava, nie nejaká globálna „pochúťka", v obchodoch sa stále zjednáva cena, a keď mi treba opraviť opätok na topánke, tak viem, že vo štvrti optokáblov to bude problém. Sadnem na autobus a vystúpim rovno pred obchodíkom starého Jochanana. Opraví mi ho na počkanie. Nemá ani mobil, ani počítač, nedá sa u neho platiť kreditkou. Keď mi však povie, že kedysi sa šili poctivejšie topánky za poctivejšie ceny, musím s ním súhlasiť.

Autorka je slovenská novinárka a publicistka, ktorá už niekoľko rokov žije v Izraeli s manželom a malou dcérkou. Zo svojho „obojstranného“ pohľadu citlivo vníma realitu svojej starej i novej vlasti. Napísala autobiografickú knihu Smrť si neškrtne. Dva roky s rakovinou.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite